Demýtizácia známej legendy s detektívnym nádychom

recenze

Biela pani levočská (2021) / marcoz
Demýtizácia známej legendy s detektívnym nádychom
Literárnu tvorbu Tiny Van der Holland sledujem už od jej počiatkov a som rád, že sa naše cesty križujú už viac než desať rokov. Zakaždým totiž dokáže priniesť niečo nové, inšpiratívne a podnecujúce čitateľa dohľadať si ďalšie informácie k udalostiam či osobnostiam, o ktorých píše. Inak to nie je ani v prípade Tininej novinky, pokračujúcej v nastolenom smere žánru historickej detektívky. Plynulo sa k nemu prepracovala od spoločenskej tematiky a musím povedať, že táto poloha jej sadla. Nielen preto, že ide u nás o menšinovú oblasť autorského záujmu, ale aj pre až pedantný pohľad na život v minulých storočiach. Po riešení závažných barokových zločinov v Košiciach a Kežmarku prišla na pretras Levoča. Miestna legenda prešla rokmi dlhú cestu a konečne nastal čas pozrieť sa jej bližšie na zúbok.

"Barón zhanobil jeho prácu. Práve on, ktorý sa na rozdiel od ostatných klientov za seansu ani len neodmenil. Iba ak márnym sľubom. Pán generál teda nie je spokojný? Necení si, koľko vedomostí musel nazbierať, aby mu vyhovel? Tak sa na to pozrime, zachmúril sa. Našiel bábiku, ktorú použili pri čarovaní. Vnútri nej bol zvinutý prameň Korponayovej vlasov a na mieste srdca mala zapichnutú Andrássyho ihlicu s červeným granátovým kameňom. Čaro by mohol ukončiť aj hneď, keď je barón taký netrpezlivý a nevie sa dočkať jeho naplnenia. Stačilo by vytiahnuť ihlicu, pravda, počas malého rituálu, aby si nepohneval bohyňu Óšun." (str. 232)

Levočskú Bielu paniu v našich končinách spropagoval predovšetkým spisovateľ Mór Jókai, ktorý však založil svoj román na vžitej legende a dal väčší priestor dohadom než faktom. Prečo nie, skutočnosť býva predsa neraz omnoho pragmatickejšia a tým pádom aj... nezaujímavejšia? Občas azda aj áno, ale Tina Van der Holland dokazuje, že ani dejiny samy osebe nie sú všedne nudné a poskytujú dostatok pútavého materiálu. Biela pani levočská sa radí obsahovo i typovo k dielam Tajomstvo zlatého pokladu a Čierna pani z Kežmarku. Logiku to má, hoci som mal pri čítaní dojem, že v tomto prípade sa viac derie do popredia história než detektívka. Napokon, kým dôjde k prvej vražde, musíte si počkať zhruba stopäťdesiat strán. A to je vzhľadom na proklamovaný žáner skutočne dosť. Autorka sa však nikam neponáhľa. Aj rozsah knihy napovedá, že na jej stránkach sa toho odohrá ešte habadej. Inšpirácie v reálnych udalostiach i osobnostiach zjavne našla Tina požehnane. Ak by vás náhodou mierne vydesil zoznam mien v úvode knihy, môžete byť pokojní. Napriek množstvu postáv sa v nich nestrácate, do deja vstupujú postupne a sú náležite odlíšené. Prím hrá, prirodzene, ústredné duo legendy - barón Štefan Andrássy, generál v Rákociho vojsku, a šľachtičná Juliána Géczyová Korponayová. Príbeh je rozprávaný hlavne z pohľadu prvého zmieneného. Barón Andrássy je typickým predstaviteľom svojej vrstvy i funkcie, no nemyslím tým, že by ho autorka škatuľkovala. Práve naopak, barón si je vedomý svojho postavenia aj zodpovednosti, ktorá plynie z jeho úlohy, a tak sa prejavujú aj odvrátené črty jeho osobnosti. Našťastie ich však využíva v správnom čase i na správnom mieste. Minimálne čo sa týka prípravy a priebehu obliehania Levoče cisárskymi vojskami na prelome rokov 1709 a 1710. Vo veciach lásky už však stráca obozretnosť, čo sa môže doslova fatálne zvrtnúť. Náročky nechcem prezrádzať veľa z deja. Osobne som si pred čítaním zistil viac o predmetnej legende a o to viac som si potom užil Bielu pani levočskú. Zakomponovanie prvkov mystiky a uplatnenie autorského zámeru fungujú znamenite. Robia česť známym menám, prinášajú čosi nové a zároveň vzdávajú hold samotnej Levoči.

"V pondelok druhého decembra snehová búrka ustala, no deň sa napriek tomu nielenže nevydaril, ale priniesol zlé zvraty. Parlamentár od maršala Heistera doručil mestu druhú výzvu, aby sa vzdalo. Po tom, ako levočský senát aj s prispením generála Andrássyho odmietol tak urobiť, ukázalo sa, čo robili cisárski vojaci, keď o sebe nedávali znať. Zakopali pod mestské hradby mínu, ktorú dal Heister odpáliť, a kým sa obrancovia mesta spamätávali z výbuchu, zavelil svojim oddielom do útoku." (str. 239)

Mesto na východe Slovenska totiž nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Už od úvodu sa môžete detailne zoznámiť s jeho chodom, správou, každodenným životom či exkurzom do histórie meštianskych domov. Aj to je dôvodom, prečo sa dej spočiatku hýbe trochu pomalšie. Obávam sa, že niektorým čitateľom to nemusí sadnúť, predsa len ide o beletriu, nie bulletin z múzea. Na druhej strane sa i tu prejavuje autorkin dôkladná pripravenosť na vytvorenie skutočne pôsobiaceho príbehu spred troch storočí. K lepšej orientácii v niekdajších reálií vám pomôže aj mapka Levoče či zoznam mier a váh. Tina Van der Holland je v najlepšej forme a ja pevne verím, že zotrvá v ponáraní sa do našej bohatej histórie aj naďalej. Miest či legiend je k dispozícii požehnane, stačí si len vybrať.

Komentáře (0)

kniha Biela pani levočská recenze