Ďakujem... ako inak, na stokrát!

Zázrak... nie je kniha, ktorú by človek zhltol za jeden deň. Nie vtedy, ak chce dostatočne nasiaknuť jej filozofiou. Druhá vec je, že na každý deň, po dobu 28 dní, je určená jedna konkrétna rada. Pravdou však je, že môj mesiac sa scvrkol niekoľkonásobne. Je tiež faktom, že predtým som diela s motivačnou, prípadne duchovno-ezoterickou zložkou nečítala (ani predchodcov Zázraku: Sila a Tajomstvo), preto určite nenadväzujem na jej odkaz z predchádzajúcich textov, ale vstupujem do tejto vody ako „tabula rasa“, čo je istým spôsobom na prospech veci, ale zároveň si nemusím všimnúť určité aspekty a ako skeptik môžem prísť s ďalšími „negatívami“. Subjektívnu objektivitu však zachovám na toľko percent, na koľko je len možné, s trošku iným prístupom, ako pri beletrii.

O čo knihe ide a kde sa
ocitla, resp. s čím zápolí?  Obdobie faktického preliezania latiek, vágneho
nasávania informácií... skrátka a dobre v materialisticky cítiacej dobe už
vďačnosť (keby len ona) nič neznamená. Ako klasické repliky/ukazovatele
a argumenty uvádzam: „Za vďačnosť si nič nekúpim“ alebo „A čo z toho
máš?“ Áno, presne o to ide, o vďačnosť,
ktorú nám Rhonda Byrne servíruje na 256 stranách. 

Potenciál.
Byrne
niektorými úvahami a faktami otvára oči. Hovorí o tom, koľko vecí je
ozaj pravda, len keby človek nebol skeptik! Ale rozumu neprikážeš, rád
pochybuje a nenecháva kameň na kameni, ak mu niečo nesedí. V silu
vďačnosti by však nemal pochybovať nikto, a o jej nadčasovosti už vôbec
nie. Dáva do pozornosti jednoduchú životnú pravdu, že nič nie je samozrejmé
a už vôbec nič nie je isté. Ako to súvisí s vďačnosťou? Tak, že za tú
banálnu samozrejmosť, ako je napríklad vzduch či voda, by človek mal byť vďačný.
A najlepšie by bolo túto vďačnosť koncentrovať a využívať ju
v čo najširšom spektre (ne)činností. Pretaviť ju do spokojnosti
s blízkymi, milovanými, so sebou samým a trebárs aj s jedlom
a najlepšie so všetkým. Ako hovorí Byrne, nespokojnosť s niečím značí
nevďačnosť za to, čo máme a tým podľa nej na seba priťahujeme zbytočne veľa
nevyžiadanej negativity.

 

 

Kontra
a otázniky. Kniha doslova nabáda, aby sme ďakovali
kadiaľ chodíme, kamkoľvek kráčame a s kýmkoľvek sa bavíme,
a to aj desaťkrát v tú istú chvíľu a za tú istú vec. Ja sa
pýtam: tak teda plytváme slovom „ďakujem“, či si ho šetríme? Nastáva dilema.
Život učí šetriť, kniha káže „plytvať“, aj keď na dobré ciele. To je otázka, na
ktorú som si doteraz k spokojnosti neodpovedala. Ďalším otáznikom pre mňa
je, či si (v súvislosti s kontextom) autorka nezamieňa vo svojej teórii
vďačnosť so skromnosťou, či dokonca s vôľou? Pretože z jej slov sa dá
dedukovať toľko, že jediná prísada pre dokonalý a šťastný život je
vďačnosť samotná. Nepreceňovala by som ju však a neredukovala tým ostatné
životné „parametre“, ktoré sú nielen potrebné, ale doslova nevyhnutné, ak
mienime žiť v súlade s niečím/niekým.

    
Argumenty, ktoré sú s názornými situáciami spojené niekedy nemajú
pevný základ, keď už sa teda snažia byť argumentmi, a niekedy naopak sú
logicky presvedčivé. Tiež treba poznamenať, že sa mnohokrát stretnete so slovom
„zázračný“. Čo nie je na škodu, ak pravda kniha nemá toľko strán.

  

 
Resumé.
Miestami
som mala pocit, ako keby som zjedla príliš mnoho medu a nešlo mi k duhu,
že sa samotná autorka stavia do pozície všeznalého mentora, ktorá je však často
premrštená. Už len tým počiatočným prehlásením: „Evanjelium (...), zle ho
chápali a boli z neho zmätení“, si nahlodáva postavenie. Aj keď treba
uznať, že tentoraz sa „niekto“ neodhodlal chrliť síru, lež naopak. Ale aplikácia
niektorých jej postupov je skôr úsmevná a kategorické vyznenie pritiahnuté
za vlasy. Podľa môjho uváženia stačilo napísať nasledovné: „buďte úprimne vďační (a túto vďačnosť preciťujte) za to, čo už máte
(duchovne, aj materiálne) – za to, čo ste mali a aj za to, čo sa pre vás ešte len chystá...“ Toľko
k rozvláčnosti textu. Ale celkovo vzaté, kniha je dobrá na poukázanie
a okrem toho obsahuje množstvo podnetných slov od známych, aj menej
známych autorov, ktorými Byrne demonštrovala celkové ladenie Zázraku.

    

 A hoci
sa kniha občas pohrávala s (ne)trpezlivosťou našinca, možno práve to bol a
je ten správny impulz pre skeptický pancier. Možno. Treba však len a len
kvitovať, ak sa niekto snaží „znovuzakoreniť“, resp. posilniť tak prepotrebné čiastky
do života ľudí. Preto verím, že kniha si nájde mnoho čitateľov, lebo vždy je tu
tá nádej, že 28-dňový recept na vďačne-šťastný život zaberie.

 

Pôvodne na: http://lenaaoi.blogspot.sk/