Cesta do neslobody je lemovaná nedostatkom zmyslu pre dejiny

recenze

Cesta do neslobody: Rusko, Európa, Amerika (2018) / tartan
Cesta do neslobody je lemovaná nedostatkom zmyslu pre dejiny
Keď na konci 20. storočia skončila studená vojna medzi demokratickým Západom a komunistickým Východom pádom komunistických režimov vo východnej a strednej Európe a rozpadom Sovietskeho zväzu, zdalo sa, že demokracia a sloboda zvíťazili a svet čaká už iba svetlá budúcnosť. Koniec dejín sa však nekonal a po necelých troch desaťročiach opäť stojíme nad priepasťou neslobody. O analýzu toho, čo sa medzitým stalo, prečo sa tak stalo, k čomu to ešte môže viesť a čo nás môže zachrániť, sa vo svojej najnovšej knihe nazvanej Cesta do neslobody pokúsil americký historik Timothy Snyder.

Snyder je už aj slovenskému čitateľovi dobre známy. Jeho najslávnejšou a zatiaľ i najlepšou knihou je Krvavé územie (slovensky vyšlo v Premedii roku 2013) o Európe medzi Hitlerom a Stalinom, v ktorej svojim čitateľom ponúkol monumentálny, hrôzostrašný a zároveň hlboko ľudský pohľad na najtemnejšie a najvražednejšie obdobie európskych i svetových dejín. Jeho nasledujúca kniha Čierna zem (Premedia 2015) o holokauste si napriek svojim nepochybným kvalitám už vyslúžila väčšiu mieru kontroverzných reakcií. Predposlednou knihou, ktorá vyšla aj v slovenčine, je politický pamflet O tyranii: Dvadsať ponaučení z 20. storočia (Premedia 2017). Tá vznikla z dlhého autorovho facebookového statusu, ktorým reagoval na výsledky posledných amerických prezidentských volieb. A tie Snydera priviedli aj k napísaniu jeho najnovšej knihy, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve Premedia v slovenskom preklade Igora Slobodníka.

Starí nepriatelia

Rusko, Európa a Amerika (konkrétne sú myslené Spojené štáty) tvoria nielen podnázov Snyderovej knihy, ale tiež historický, politický a geografický rámec jeho knihy. Zvyšok sveta, na občasnú zmienku o Číne a Sýrii, je v podstate ignorovaný. To umožňuje autorovi sústrediť svoju i čitateľskú pozornosť na hlavnú tému i posolstvo svojej knihy – zásadný a zhubný vplyv Ruska na dianie v Európe a v Spojených štátoch. Tým ale táto trochu stráca na komplexite, pričom zvlášť zaráža absencia problematiky medzinárodného terorizmu, ktorý podstatným spôsobom ovplyvnil a stále ovplyvňuje svetové dianie v 21. storočí.

Hneď v úvode svojej knihy Snyder píše, o čo mu v nej ide. Je to jeho pokus o znovuovládnutie prítomnosti ako súčasti historického času a tiež pokus pomôcť politike, aby preň opäť získala cit (s. 17). Ako vzor a inšpiráciu pre tento pokus si vybral gréckeho historika Tukydida (v knihe Thoukydida), ktorý vo svojom diele o peloponézskej vojne prísne rozlišoval medzi slovami a skutočnými motívmi aktérov týchto dávnych udalostí, ktorých bol sám súčasníkom i účastníkom. Podobne ako jeho starodávny grécky predchodca, aj moderný americký historik pre pochopenie problémov súčasnosti do svojej knihy zahrnul úvahy o minulosti.

V peloponézskej vojne sa pred dve a pol tisícročím zrazili demokratické Atény s oligarchickou Spartou, pričom Sparta po takmer troch desaťročiach bojov nakoniec zvíťazila preto, že dokázala svojho protivníka poraziť tam, kde bol najsilnejší – na mori. Oligarchické Rusko dnes poráža svojich západných demokratických protivníkov tým, že prostredníctvom najnovších technológií a masovokomunikačných platforiem podvratne útočí na ich najsilnejší bod – slobodné voľby. Táto paralela síce v knihe nezaznie, ale zrejme napadne každému, kto si ju prečíta a zároveň je bližšie oboznámený s dejinami peloponézskej vojny.

Prečo sú voľby v demokraciách také dôležité? Snyder vysvetľuje, že ide o nástupníctvo – čo je v Rusku problém, lebo nikto nevie, čo bude po Putinovi – a ich zmysel je v autokorekčnom prísľube volieb nadchádzajúcich. Ak ľudia prestanú veriť, že voľby sú dôležité, demokracia umiera (s. 241).

Hoci snaha o demokratizačné zmeny prebiehala po páde Sovietskeho zväzu aj v Rusku, možno najlepšie by sa dali vystihnúť slovami už zosnulého ruského premiéra Viktora Černomyrdina (premiérom bol v rokoch 1992 – 1998): „Mali sme tie najlepšie úmysly, ale dopadlo to ako vždy.“ V tomto prípade to dopadlo tak, že Rusku opäť vládne autoritatívny režim na čele s bývalým agentom sovietskej tajnej služby Vladimírom Putinom. Ten síce v roku 1999 vyhlásil: „Dejiny ukázali, že všetky diktatúry, všetky autoritatívne formy vlády sú prechodné. Pretrvajú len demokratické systémy.“, ale Rusko pod jeho vedením prešlo od „riadenej demokracii“ ku kleptokracii a v snahe o udržanie moci našiel jeho režim starého známeho nepriateľa – dekadentný a úpadkový Západ.

Nevyhnutnosť a večnosť

Aby lepšie vysvetlil, o čo mu ide, pomáha si Snyder konceptom politiky nevyhnutnosti a večnosti. Politika nevyhnutnosti vidí budúcnosť len ako bohatšie vydanie súčasnosti, pričom odmieta fakty. Politici nevyhnutnosti nás presviedčajú, že všetko bude dobre, lebo pokrok je nezastaviteľný a všetko sa nejako vyrieši. Keď táto politika skolabuje, nastupuje politika večnosti, pokrok kapituluje pred osudovosťou. Politici večnosti namiesto sľubov o blahobyte pre všetkých deklarujú, že chránia spoločnosť pred neprestávajúcimi a večnými hrozbami, popierajú pravdu i holé fakty a život redukujú na spektákel a pocit.

Svoju teóriu demonštruje na najnovších dejinách a hoci je kniha občas náročná na čitateľovu pozornosť, oplatí sa ju dočítať do konca. Každý odsek svojej knihy má opretý o konkrétny zdroj, vo väčšine prípadov sú to ruské, ukrajinské, európske a americké média, ale tiež oficiálne prejavy politických predstaviteľov. Médiám, resp. novinárom, ktorí ich tvoria – hrdinom našich čias, je kniha aj venovaná. Všetky zdroje sú uvedené v poznámkach na konci knihy a zaberajú zhruba pätinu 344-stranovej knihy. Každý, kto by mal záujem overiť si Snyderove tvrdenia, tak prostredníctvom tohto netradičného, ale pomerne jednoduchého poznámkového systému môže ľahko urobiť.

Cestu do neslobody sleduje Snyder v šiestich kapitolách, ktorých názvy ponúkajú alternatívy politických (ne)cností: individualizmus – totalitarizmus, nástupníctvo – pád (v obsahu je však uvedené úspech – zlyhanie), integrácia – ríša, novátorstvo – večnosť, pravda – lož a posledná dvojica je rovnosť – oligarchia. V hlavnom časovom rámci tak návrat totalitného myslenia (r. 2011) nasleduje krach demokratickej politiky v Rusku (r. 2012), ruský útok proti EÚ (r. 2013), revolúcia v Ukrajine a následný ruský vpád (r. 2014), rozšírenie politickej fikcie v Rusku, Európe a Amerike (r. 2015) a nakoniec zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta (r. 2016).

Niektoré Snyderove postrehy zaujmú (vplyv zabudnutých filozofov, strategický relativizmus), niektoré možno vzbudia vášnivú diskusiu (koncept národných štátov ako neexistujúca, resp. slepá historická ulička) a niektoré určite nepresvedčia o pravde tých, čo ju ignorujú (ruský vplyv na priebeh a výsledok amerických prezidentských volieb), ale vcelku ponúka kniha viac ako znepokojujúci pohľad jedného z najznámejších historikov súčasnosti na to, čo sa okolo nás v poslednom desaťročí deje. Možno najdôležitejší a históriou opakovane overený Snyderov postreh však je, že vojna sa nevedie len na bojiskách, ale tiež v mysliach a tam sa často aj rozhoduje. A Snyderov odkaz čitateľom svojej knihy? Ak vnímame dejiny také, aké sú, môžeme v nich nájsť vlastné miesto, pochopiť, čo vieme zmeniť a ako môžeme byť úspešnejší. Zastavíme sa na bezmyšlienkovitej púti od nevyhnutnosti do večnosti a opustíme cestu do neslobody.

Komentáře (0)

kniha Cesta do neslobody: Rusko, Európa, Amerika recenze