Ako dokázal chlapec prežiť toľko koncentrákov?!

recenze

Toto je skutočný príbeh rodáka z Československa, ktorý dlho mlčal a nechcel hovoriť o tých strašných zážitkoch. Napokon sa rozhodol prehovoriť...
Bol som číslo 30529.

Písal sa rok 1939.
Dostal sa do nemilosrdných rúk nacistov. Skoro celú svoju mladosť strávil v Terezíne a Osvienčime. V roku 1945 len o vlások unikol Smrteľnému pochodu z Blechhammeru.
Po vojne sa usadil v Anglicku a napriek slabému vzdelaniu sa nevzdal a stal sa z neho profesor fyziky na Univerzite Imperial v Londýne.

Felix Weinberg bol rodákom z Československa a 65 rokov potláčal svoje spomienky na nepredstaviteľné utrpenie a nenávisť, ktoré zažil počas holokaustu. Nakoniec sa rozhodol svoj príbeh napísať, urobil to však s nečakaným humorom a nadhľadom. Len tak sa dokázal vrátiť do minulosti, ktorá mu vzala takmer celú rodinu.

Bol som číslo 30529 je jedinečným spomínaním muža, ktorého detstvo prešlo najtemnejšími dejinami ľudstva a predsa nestratil nádej opäť žiť.
V knihe je viacero fotografií z jeho detstva, opisuje koncentračné tábory v poradí, komentuje, pripomína.
Na konci vojny Felix takmer podľahol hladu, neľudským podmienkam a traume z bombardovania spojeneckými silami. Posledná kapitola jeho knihy opisuje aspekty oslobodzovania koncentračných táborov, o ktorých ste možno nikdy nepočuli – bezvládie ako na divokom západe, ktoré nastalo pred príchodom osloboditeľských vojsk a počas ktorého pri výbuchoch zbraní ukradnutých z muničných skladov opustených ustupujúcimi nacistami umierali deti...

Nikdy som nechcel písať o živote v tábore. Sčasti preto, že som sa naň snažil zabudnúť, sčasti preto, že som chcel vždy žiť pre budúcnosť a nebyť celý život len jedným z tých, čo prežili koncentračný tábor. Knihám o holokauste som sa zakaždým vyhýbal a niektoré fiktívne príbehy, ktoré v súčasnosti vydávajú za skutočné, mi pripadajú prinajmenšom zvláštne. Prekrúcanie dejín za účelom zatraktívnenia príbehu tu bolo odjakživa a vôbec proti tejto praxi nenamietam, ak sa výsledný produkt prezentuje ako fikcia, no mnohokrát to tak nie je. Ak by som bol potomkom Salieriho, určite by sa mi nepáčilo, že mnohí ľudia veria, že môj predok otrávil Mozarta. Nemusíme chodiť ďaleko. Nie som rodený Angličan, no aj tak ma nesmierne rozčuľuje, že najnovší film pripisuje zásluhu na vynájdení šifrovacieho stroja Enigma Američanom.
Nič z tohto sa však nedá porovnať s odporom, ktorý spoločne s niekoľkými ďalšími zachránenými pociťujeme pri vymyslených príbehoch o holokauste. Je to pre nás to isté ako znesvätenie vojnových hrobov...

Komentáře (0)