Wieniawského legenda

Príbeh sa odohráva v období tureckých vojen - Turci rabovali. Raz sa stretol Michal Zborowski (Poliak) a jeho syn Julián s vodcom Tomajkom. Tomajka ich poznal. Miško mal v ruke knihu Ovídiových metamorfóz. Tomajka sa Michalovi vysmial, že taký chlap patrí na vojnu a nie aby čítal knihy. Ale Michal sa postavil na synovu stranu, obhajoval syna a hovoril Tomajkovi, čo všetko Julián dokáže. Julián ukázal svoje naozaj výborné schopnosti v boji. Vedel útočiť, brániť sa, kryť sa,... Preto ho Tomajka vzal so sebou. Michal bol smutný, ale Juliána poslal s Tomajkom. „Juliánova duša, naplnená žiaľnou túžbou za otcom a černookým dedinským dievčaťom, bolestne sa zmietala v spoločnosti vojakov, ktorých hlavným životným cieľom bolo ukojenie zverských pudov.“ Vybrali sa do veľkej dediny, v ktorej stál kaštieľ. Býval v ňom pán Vladislav Zimowsky, so svojou peknou manželkou Agnešou. Tomajka ho volal do boja „na Turka“. Agneše sa stretli oči s Juliánom. Vyhodila červenú ružu a povedala, že kto ju chytí, bude večer jej gavalierom. Chytil ju Tomajka. Večer bola hostina. Tomajka zabával manželku pána Zimowskeho, ktorý sedel oproti nim a zabával sa s nimi. Ale veľa toho vypili. Tomajka v podnapitom stave vyhlásil Zimowskemu, aby si úlohy vymenili i v noci, nech mu vraj požičia svoju manželku i na noc. Zimowsky sa rozzúril a hodil Tomajkovi kanvicu s vínom na hlavu. Strhla sa bitka, v ktorej prišiel Zimowsky o život. Galecky teda vypovedal Tomajku zo služby, lebo Zimowsky bol jeho domáci pán. Vyhlásil, že bude brániť jeho česť a že sa budú biť na život a na smrť. Potom Julián videl ešte raz Agnešu, ale ona ho nespoznala. Na druhý deň z miesta odišli. Galecký sa mu ešte vyhrážal, ale Tomajka mu vraví: „Mne rozkáže ten, koho chcem poslúchnuť!“ Odišli do malej osady. Tu vošli do domu, kde im vyšla v ústrety okrem sluhov i krásna pani Jela (Chorvátka), ktorú Tomajka oblapil a bozkával. Predstavil jej Juliána. Po čase sa do seba Jela s Juliánom zamilovali. Julián zistil, že to nie je Tomajkova žena, ale otrokyňa. Ktorú uniesol. Bola to vlastne šľachtičná. Raz bol Tomajka bojovať a bol s ním i Julián. Julián bojoval s odvahou a bola to pre neho maličkosť. Dokonca zachránil i neschopného Tomajku, ktorý mu ani nepoďakoval, pretože žiarlil na Juliánovu šikovnosť. Keď Tomajka niekam odchádzal, dal mu príkaz, aby dával na Jelu pozor, aby ju zabával, ale len v rámci normy. Nesmel sa jej dotknúť ani len slovom. Tomajka vycítil ich vzájomnú náklonnosť. Preto, keď boli v miestnosti oni traja (Tomajka, Julián, Jela), začal Jelu obchytávať a kázal jej, aby sa vyzliekla. Chcel ju potupiť pred Juliánom. Ona sa priečila, i Julián chcel odísť, ale Tomajka to nedovolil a vyhrážal sa, že ak to Jela neurobí, dá ich pred sebou pozabíjať tak, aby videli vlastnú smrť. Jela to teda urobila a Tomajka sa z ich pohľadov presvedčil o svojom podozrení. Raz ich Tomajka úmyselne nechal v izbe samých, ale sledoval ich. Videl, ako sa pobozkali. Oznámil Juliánovi, že pôjdu na rybačku, nech sa prichystá a čaká ho na mieste. Potom to oznámil i Jele, ktorú chcel vziať tiež so sebou. Ale ona medzitým si dala namiesto ozdoby do vlasov malú dýku, ktorá budila dojem, že to je nejaká spona. Tomajka ju vzal do člna, ale už ju postrkoval, preto ona vycítila, že ich chce obidvoch zabiť. Julián ich už čakal v druhom člne, ale nevidel ich prichádzať. Tomajka na neho vystrelil šíp a trafil ho do pleca. Julián sa vo svojom člne nemal ako brániť. Tomajka vzal i druhý šíp, ale nestihol ho vystreliť, lebo Jela mu vrazila do prś dýku, ktorú mala ukrytú vo vlasoch. Tak zachránila Juliána, ktorý hneď pribehol k nej. Tomajka bol už mŕtvy, ale Julián mu vybral dýku z tela a na to isté miesto mu pichol šíp, ktorý si vytiahol z pleca. Záver príbehu: „Roku 1673 v bitke pri Chocime Ján Sobieski, vtedy krakovský vojvoda, vlastnou rukou zabral seraskierovu zástavu. Julián Zborowski slávne bojoval pri jeho boku. Po bitke odišiel s Jelou do Chorvátska, opustiac starého otca.“... celý text