Válka nemá ženskou tvář

3 19. dubna

Priznám sa, že z čítania tejto knihy som mal obavy. Bál som sa, že bude príliš popisná a poučná, a že sa bude ťažko čítať. Moje obavy však boli úplne zbytočné. Táto kniha je majstrovské dielo. Nečudujem sa, že za ňu autorka dostala Nobelovu cenu.
Ak sa pozrieme na obsah, tak skutočne sa nejedná o čítanie na dobrú noc. Vojna nemá ženskú tvár sú zápisky rozhovorov autorky so ženami, ktoré prežili a bojovali v druhej svetovej vojne. Jednotlivé príbehy sú napísané tak, ako sa naozaj stali, bez pozlátka či pátosu. Surové, krvavé a neskutočne smutné, ale o to silnejšie čítanie. Musím na seba prezradiť, že niektoré pasáže som nebol schopný čítať, hlavne tie kde sa ubližovalo zvieratám. Autorka sa nebojí písať o témach, o ktorých Rusi nechceli a dodnes nechcú verejne hovoriť. V tomto vydaní od @vydavatelstvo_absynt sa nachádzajú aj časti, ktoré ruská cenzúra vyškrtla. Rozhovory nie sú usporiadané náhodne, ale tematicky a vytvárajú uzavretý cyklus. Naozaj výnimočná kniha, ktorú by si mali prečítať všetci. Odporúčam !

28.09.2022

(+ SPOILER) "Vojna nemá ženskú tvár" nám približuje životy životy žien zo zssr počas druhej svetovej vojny. Osobne som nevedela, že toľko žien bolo vo vojsku ako ostreľovačky, pilotky, mínovčky, ale aj ako lekárky alebo zdravotné sestry. V knihe sa dozvedáme aké predpokladané aj nepredpokladáne špecifiká mal front na ženy a aké to malo dôsledky.
Ďalšou myšlienkou, na ktorú kniha poukazuje je to ako komunizmus ovplyvnil tieto dievčatá, už v mladom veku. Poriadne ani nevedeli, čo je to vojna, no už sa na ňu dobrovoľne hlásili. Nepozerali na sebe, ale na vlasť...
Nakoniec ešte spomeniem, že ma veľmi prekvapilo a rozosmutilo a to to, čo čakalo dievčatá doma po vojne. Nielenže si prežili veľké útrapy na tele a duši, po príchode dostali ešte nálepku frontove dievča. To znamenalo, že predpokladali, že tam zvádzali mužov a nechceli takéto ženy ako priateľky alebo manželky pre svojich synov (aj samotní muži, čo boli na vojne nechceli také ženy... no niektorí tam aj našli lásku a priamo na fronte sa zosobášili).

2 16.06.2022

Moje druhá kniha od Světlany Alexijevič. Vzhledem k tomu, že kniha vyšla poprvé 1984 je nesmírně originální a přínosná jednak zaměřením na prožitky žen a "mikrohistorii". Srovnám-li však toto dílo s její pozdější tvorbou, tak je vidět, že svůj styl tady ještě hledá a více autorsky vstupuje do textu tvořeného vzpomínkami žen.

13 16.05.2022

"Mnohí z nás verili... Mysleli sme si, že po vojne sa všetko zmení... Že Stalin uverí svojmu ľudu. Ale ešte sa ani neskončila vojna a ešalóny už šli do Magadanu. Ešalóny s vítazmi ... Zatkli tých, ktorí boli v zajatí, prežili nemecké lágre, tých, ktorých Nemci odviezli na prácu- všetkých, ktorí videli Európu. Ktorí mohli rozpovedať, ako tam ľudia žijú. Bez komunistov. Aké sú tam domy a cesty. Že nikde nie sú kolchozy ... Po víťazstve všetci zmĺkli. Mlčali a báli sa ako pred vojnou ..."

"Taká som prišla na vojnu. Bojovať. Ale na vojne som počula tiché rozhovory ... V noci ranení fajčia na chodbe. Niekto spí a niekto nespí. Hovorili o Tuchačevskom, o Jakirovi ...Zmizli tisíce! Milióny ľudí! Kam? Ukrajinci rozprávali ...Ako ich nútili do kolchozov ...Utešovali ...Ako Stalin zorganizoval hlad, ktorý oni sami nazývali - hladomor. Pomätené matky jedli svoje deti ... A pôda je tam taká úrodná, že ak do nej zasadíš prútik, vyrastie ti vŕba. Zajatí Nemci ju v poštových zásielkách posielali domov. Taká je tá pôda úrodná. Meter černozeme. Úrodnej vrstvy. Rozprávali sa potichu...Polohlasne...Nikdy sa takto nerozprávalo v skupine, ale len vo dvojici. Tretí človek bol navyše, mohol byť udavačom ..."

"Viete, na čo sme cez vojnu všetci mysleli? Hovorili sme si:"Len prežiť vojnu...Akí šťastní budú ľudia po vojne! Aký príjemný a krásny bude život. Ľudia, ktorí toľko prežili, budú k sebe dobrí, medzi ľuďmi zavládne dobro a láska. Budú to iní ľudia." Nepochybovali sme o tom. Ani trochu.
Ty môj poklad...Ľudia sa navzájom nenávidia tak ako predtým. Opäť zabíjajú. Vôbec tomu nerozumiem...A kto to robí? My... To my..."

Po Černobylskej modlitbe a Zinkových chlapcoch je toto moja tretia kniha od Svetlany Alexijevič a musím povedať, že je to skvelá spisovateľka. Štýl akým píše svoje knihy, akým podáva príbehy ľudí, ktorí zažili neuveriteľné hrôzy, je veľmi citlivý a ako sama autorka povedala, pri čítaní svedectiev, ktoré ponúka, "čítame" hlasy. Hlasy a slová tých, ktorí prežili. Žiadna z jej kníh sa nečíta ľahko, veľakrát som sa pristihla, že len krútim hlavou nadtým, čo čítam a nechápem, čoho všetkého sme my ľudia schopní. Ale treba si to prečítať a poznať aj túto stránku histórie. Odporúčam!

4 12.05.2022

Šílenost, děsivé zážitky, obdivuju, jak dokážou být ženy často silnější než muži a přitom to ještě vnímají s úplně jiným citem. Je zavrženíhodné, že po válce se k nim pak často všichni chovali jako k onucím.
Podle mě ještě “lepší” kniha než Poslední svědci, ale nečetlo se to snadno.

2 07.03.2022

Neobyčajná kniha o osude žien, ktoré sa rozhodli bojovať. Boli mladé, naivné. Škoda len, že keby ich vyspovedala skôr a nie v Rusku, zážitky by boli asi brutálnejšie a hlavne by sa nebáli povedať pravdu. Len niekoľko z nich si spomenulo aj na to ako sa k nim správali vlastní a hlavne ako sa k nim správali keď skončila vojna a vojačky boli považované za ľahké ženy.

3 20.02.2022

Kniha vznikla tak, že novinářka objížděla pár let SSSR a sbírala vyprávění žen, které se účastnily Velké vlastenecké války. Čtení to není snadné, protože i když je kniha útlá je znát dobou vzniku. Kniha však pro svou syrovost předává vzpomínky, které by neměly být zapomenuty.