Utilitarismus

Skôr tak trošku brožúrka ako kniha jedného z popredných predstaviteľom utilitarizmu J. S. Milla prekvapí svojou obsahovou plnosťou vtesnanou do minima matérie. Úlohou tejto krátkej recenzie nie je oboznámiť čitateľa s utlitaristickou filozofiou, ale skôr upútať jeho pozornosť na zaujímavé myšlienky. Na druhej strane bez, aspoň zbežného výkladu čo je to utilitarizmus nemožno správne pochopiť myšlienky ktoré sa tu budem snažiť zreprodukovať. Utilitarizmus je filozofický smer hlásajúci užitočnosť ako najvyšší metodologický princíp, založený na technike cukru a biča. Podľa utilitaristov je naša snaha o maximalizáciu dobra a užitočnosti a naopak minimalizácie zla a neužitočnosti hlavný princíp nášho individuálneho rozhodovania sa. Mill, vo svojej práci koriguje tieto hrubé črty a objasňuje pôvod tohto názoru. Príklad môže byť, určenie vyššej hodnoty jednotlivých dobier, tú odkazuje na akýsi jednotný súhlas väčšiny. Taktiež Mill kladie dôraz na vzdelanie ktoré má človeku ukázať, že niektoré nehmotné dobrá majú vyššiu validitu ako materiálne a že bez toho vzdelania upadneme do barbarstva materializmu. V oblasti utilitaristickej mravnosti, Mill tvrdí, že táto uznáva v človeku schopnosť obetovať svoje vlastné, individuálne najvyššie dobro v prospech druhých. V tomto bode utilitarizmus splýva s jedinečným výkladom evanjelia, a to že preberá biblické: „Čo chcete aby iný robili vám, robte vy im a Miluj blížneho svojho ako seba samého“. Mill uvádza, že jedným s hlavných utilitaristických bodov v oblasti sociálneho cítenia je túžba po jednote s inými. Túžbu po jednote je možné vštepovať spoluprácou, nadväzovaním sociálnych väzieb, zdravým spoločenským rastom, ktorý podporuje osobnú zainteresovanosť jednotlivca a zároveň ho núti myslieť na záujmy iných. Podľa Milla dozrieva v osobu ktorá samozrejme dbá o druhých.

Za prvky nespravodlivosť Mill uvádza: pozbavenie osobnej slobody, majetku alebo iných vecí ktoré mu podľa zákona patrili, zákon mu dáva práva ktoré mu nepatria – nespravodlivý zákon, dostať to čo si človek nezasluhuje resp. čo mu neprináleží, nedodržanie daného slova, straníckosť v oblasti práva, nerovné zaobchádzanie, okrem prípadov kedy sa takého zaobchádzanie vyžaduje. Mill prichádza k zaujímavému názoru pri určení čo je to spravodlivosť. Uvádza, že prvotne sa spravodlivosť kryje s pojmom zákonnosť. No sám pojem pokračuje ďalej, do špekulatívnej sféry, teda spravodlivosť sa viaže aj na zákony ktoré by mali platiť. „Spravodlivosť znamená nielen niečo čo je spravodlivé konať a nesprávne nekonať, ale taktiež niečo, čo určitý jedinec môže od nás požadovať ako svoje morálne právo.“ Autor taktiež uznáva že existuje množstvo pohľadov na to, čo je spravodlivosť no varuje, že obhajoba jedného „pólu“ spravodlivosti je nezmyselný a vedie skôr k obídeniu problému kolízie hodnôt ako k ich vyriešeniu. Žiadna teória spravodlivosti neposkytuje absolútnu maximu. Na záver Mill zhrňuje, že: "spravodlivosť je názov pre určité mravné požiadavky, ktoré majú ako celok vyšší stupeň sociálnej užitočnosti a sú záväzné v oveľa väčšej miere než všetky ostatné i keď môžu nastať zvláštne prípady, kedy je niektorá sociálna povinnosť tak dôležitá, že prekoná všetky ostatné obecné maxima spravodlivosti. Uvedenú „poučku“ považujem za zásadnú z dvoch hľadísk. Prvá je utilitaristicko – koncepčná, teda, že Mill uznáva hodnotu spravodlivosti ako zjavne vyššiu hodnotu na rebríčku hodnôt, a to bez ohľadu na osobné preferencie. Druhá skôr faktická, ktorá nám ukazuje, že spravodlivosť je rigidná do istého bodu, kedy musí „ustúpiť“. V tom vidím paralelu s právom pri komparácií s Radbruchovou formulou.