Tu bola kedysi ulica...

31.07.2016

V knihe s veľavravným názvom – Tu bola kedysi ulica – autor židovského pôvodu na synovo želanie bilancuje svoj rušný a krušný život. Namojdušu bolo o čom písať – či už o mladosti strávenej v židovskom podhradí nášho hlavného mesta, o vojne, internácii v koncentračných táboroch, období bezprostredne po vojne, neslávnych päťdesiatych rokoch... alebo o študijných úspechoch, nevšednom povolaní, pôsobení v Slovenskej Akadémii Vied, pobytoch v zahraničí a konečnom rozhodnutí opustiť Bratislavu (a Československo) po súhre udalostí s posledným klincom do rakvy = bratskou pomocou z Kremľa v auguste roku 1968. ... Autor za mladi úprimne a bezvýhradne veril komunistickým ideálom, považujúc ich za vrchol ľudskosti a humanizmu. Len škoda, že mu to za vlády komunistického režimu nebolo nič platné – nič z toho nebola pravda. Realitu, na míle vzdialenú od oficiálne prezentovaných báchoriek, cítil každý deň v uliciach, videl v každom zo svojich zamestnaní... patrične, ale bez vášní, ju predstavuje aj čitateľom.

Oceňujem autentický fotografický materiál zaradený hneď na začiatku knihy, rovnako jednoduchosť a pútavosť rozprávania, časovú i logickú nadväznosť jednotlivých epizód a rozličných spomienok. Zaujali ma vcelku vzácne známosti Lea Kohúta – okrem iných s Vincentom Hložníkom alebo Frankom Reichenthalom. Na druhej strane by som privítala viac podrobností z bežného života, ktoré boli pre autora iste banalitami :-) ale napríklad mne by pomohli utvoriť si ešte živšie a vernejšie predstavy (aj) o tom, ako vtedy svet (ne)fungoval.

Možno by sa zdalo, že Leovi vlastne nie je čo závidieť. Navzdory nepriaznivým okolnostiam si však vždy vybojoval miesto na Zemi, bol šťastný so svojou rodinkou a pomáhal, kde sa len dalo. Často iba dobrým slovom, ale slová majú nesmiernu moc. No a neraz sa „k slovu“ dostali aj skutky ukazujúce jeho charakter, priamočiarosť a česť. Mnohokrát sa našla nezištná pomoc aj preňho, nejaká spravodlivosť existuje.
Nehaní, nezatracuje... skôr sa pýta a premýšľa... pred autorom a jeho autobiografiou snímam pomyselný klobúk.

24.05.2016

Ani dvadsať ročníkov školskej dochádzky mi o histórii Slovenska a Československa v 20. storočí nepovedalo toľko, ako táto kniha. Autor s mimoriadnou (i keď iste nie s bezbrehou) otvorenosťou píše o okolnostiach a dôvodoch nadpriemerného príklonu slovenských židov, zvlášť mladých, ku komunizmu v 30. rokoch, o nevysvetliteľných náhodách, ktoré ho i pri putovaní niekoľkými nacistickými koncentrákmi uchovali pri živote, o ideách, s ktorými vstupoval do života, i o tých, ktoré neskôr nadobudol a ešte neskôr zavrhol. Píše o pražskej i bratislavskej atmosfére v rokoch mladého Československa a neskôr slovenského štátu a tiež o strašnej degenerácii myšlienok a ľudí, ktorým veril a ktoré či ktorí sa po roku 1968 neuveriteľne zvrtli. Nepopiera vlastnú naivitu, ideologickú zaslepenosť až hlúposť a - prekvapujúco - bez trpkosti vykresľuje svoje draho zaplatené vytriezvenie.
Našťastie, neobmedzil sa iba na vykreslenie politických a celospoločenských udalostí, a tak som zvedavo hltala i obsiahle odstavce o budovaní čs. polygrafického priemyslu, o problematike grafickej úpravy kníh, kterej sa ako jeden z prvých teroretikov venoval, i - z dnešného pohľadu mimoriadne naivných - názoroch na život "na západe".
Veľkým kazom knihy bola jej odfláknutá jazyková korektúra (čítala som I. vydanie z roku 1995), ktorá snáď - dúfam - bola v ďalších reedíciách napravená.
Záujemcom o poznanie toho "ako to len bolo možné?!" veľmi naliehavo odporúčam.