Triumf a tragika bláznivosti

Pod spoločným názvom Triumf a tragika bláznivosti stretávajú sa v tejto knihe vedľa seba dve mená, medzi ktorými na prvý pohľad nie je nijaká súvislosť a ktoré delia štyri storočia, no ako čitateľ sám zistí, spája ich hlboká duševná spriaznenosť. Erasmus Rotterdamský je žiariacou postavou obdobia veľkých objavov a smelých moreplavcov, ktorí sa plavia k brehom neznámych krajín, čím prevratne rozširujú obzor človeka, a on prekračuje hranicu medzi stredovekom a novovekom. Je stelesnením človeka nového typu, ktorého charakteristickým znakom je hlad po poznaní. V Chvále bláznivosti, jeho najznámejšom dielku, ktoré sa zrodilo v šťastnom, úsmevnom okamihu, keď bol na vrchole svojich tvorivých síl, spoznávame Erasma ako učenca širokých vedomostí a ostrého kritika doby. No kritické šľahy, ktoré vrhá do tváre svojim súčasníkom, nevyslovuje osobne, ale kladie ich do úst Bláznivosti, ktorej sa aj v časoch krutej inkvizície všetko prepáči. Neľútostne útočí na jednotlivé stavy, neobíduc ani jeden – defilujú tu šľachtici, cirkevní hodnostári, scholastici, filozofi, spisovatelia, ale neujdú ani neresti pospolitého ľudu. Táto satira je zároveň akási skrytá spoveď Erasma, ktorý si uvedomoval hranice svojich tvorivých schopností, brzdených nedostatkom zápalu a kontrolovaných čírym, chladným rozumom. Tak ako Erasmus nachádzal domov tam, „ kde vládne kniha a slovo“, Stefan Zweig, rakúsky spisovateľ a mysliteľ prvej polovice 20. storočia, je zasa doma tam, kde vláde ľudskosť. Akoby hnaný vnútorným nepokojom cestuje z jedného miesta na druhé, ako večný svetobežník márne túžiaci po uskutočnení svojich humanistických ideálov. Nositeľom týchto ideálov mu bol Erasmus, a preto ho začlenil do zástupu osobností, ktorých životy spracoval vo svojich brilantných biografiách, tvoriacich ťažisko jeho tvorby. V životopisnej novele Triumf a tragika Erasma Rotterdamského sa Zweig zaoberá najmä psychológiou Erasmovej osoby, vnára sa do jeho myšlienkového sveta, ako znalec ľudskej psychiky sa prepracúva k pohnútkam jeho činov, vyzdvihuje všeľudskú platnosť erasmovských ideí a až do konca sleduje cestu, v podvedomí možno tušiac blížiacu sa tragiku vlastného údelu, pretože, ako sa vyjadril v súvislosti so vzmáhajúcim sa fašizmom, „ v čase masového fanatizmu je humanista bezmocný“. Obidve diela v tejto knihe si iste nájdu svojich čitateľov – nielen spomedzi záujemcov o živý odkaz veľkých osobností svetovej kultúry, ale aj medzi milovníkmi duchaplného a myšlienkovo náročného čítania.... celý text