Serafína a starcova palica

15.01.2017

Robert Beatty svojich čitateľov nesklamal. V pokračovaní príbehov o malej Serafíne, Serafína a starcova palica, síce neopustil okolie Biltmoru, no napriek tomu vystaval oveľa viac temnejší, nápaditejší i emocionálnejší príbeh o obyčajnom dospievaní. Okolie opradené mágiou si žije vlastným životom, ktorý má svoje zákony a riadi sa nimi bez toho, aby aj v tých najviac vypätých situáciách poprelo to, v čo verí, a vnieslo do rozprávania nežiadané retardačné prvky plné absurdít. Každá postava má v deji svoje miesto. Svoju vlastnú krátku epizódu. Tá posúva udalosti dopredu, vplýva na ich vývoj a prirodzene pomáha formovať iné postavy. Hrá sa s čitateľovou fantáziou, dávkuje mu záhadu, ktorá sa opäť stala ústrednou témou poviedky, po kúskoch, postupne a s krátkou digresiou prepletenou s minulosťou i prítomnosťou skutočného hradného komplexu. Stiera hranicu fantastického a reálneho, burcuje, poučuje a dovoľuje prežívať jednu dobrodružnú výpravu za druhou bez ohľadu na to, kto práve ťahá za kratší koniec.

Serafína od Roberta Beattyho síce štruktúrou zapadá medzi ostatné detské knihy, pretože jej rozprávanie predkladá bežné problémy bežných ľudí, ktoré sa ukrývajú za mágiou, podobne ako je to u J. K. Rowlingovej, Ricka Riordana, Ransoma Riggsa, Jonathana Strouda alebo Eoina Colfera. Výnimočná je tým, ako autor zhmotnil jednotlivé postavy, ktoré dejom hýbu. Isteže, istú podobnosť môžeme nájsť aj tu. Rozdiel je vlastne v tom, že Beattyho postavy so svojím osudom nebojujú zbytočne dlho. Prijímajú ho. Hľadajú na ňom to dobré, sú si vedomé aj istých nedostatkov, ktoré k ich povahe jednoducho patria, a tak, ako pomaly dospievajú, učia sa žiť sami so sebou a s vedomím, že nikto nikdy nebude dokonalý.