Rodná zem

Moja rodná. Takto nežne sa prihovára básnik. Takto vrúcne sa prihovára umelec svojimi obrazmi. Moja rodná nie je iba názov. Je to verš, oslovenie, vzdych. Vyjadrenie súzvuku, bytostného spojenia medzi rodnou zemou a nami. Rodná zem ako pratéma umenia, prazáruka nášho jestvovania, pravlasť nášho bytia. Naša sprievodkyňa od kolísky až po kuvika, od poézie až po smrť. Najmocnejšia inšpirácia života a umenia, lebo z jej lona pochádza krása a láska. Prirástla nám cez oči a ruky k srdcu. Naša rodná, kraj nášho detstva, nášho dozrievania, vlasť našej citovej výchovy. Priestor i čas našich každodenných a sviatočných návratov. Ohraničený magnetickou ružicou a štyrmi ročnými obdobiami. Tam, kdesi medzi dôvernými vrchmi a dolinami, kde sú na jar najsviežejšie rána, v lete najhlbšie poludnia, v jeseni najjasnejšie večery a v zime najjasnejšie noci. Výšiny, z ktorých najďalej vidno, nebo, ktoré najkrajšie žiari, povetrie, čo sa najbelasejšie chveje. Priestor a čas, v ktorom je najhlbšie obsiahnutý náš individuálny osud i naše dejiny - kráľovské dynastie vrchov a pohorí — a my, od vekov spojení s nimi potom i krvou, krížnymi i krížovými cestami. Moja rodná - zem zostupujúca z hôr do dolín, zem vystupujúca z dolín do vrchov. Moja rodná - temná i svetlá krajina, kde sú všetky horizonty blízke... Moja rodná - kniha o zemi a štyroch ročných obdobiach. Kniha o premenách zeme a človeka, o metamorfózach života a smrti. Dráma nášho sveta v štyroch obrazoch. Symfónia tvarov, farieb a nálad v štyroch vetách. Hovorí iba rečou obrazov a predsa má svoje vzrušujúce kapitoly, svoj dramatický príbeh, svoj krotký šepot i vášnivé výkriky, svoje lyrické pianissimá i robustné fortissimá. Záleží iba na nás, či ešte vieme čítať, vidieť a načúvať. Toto vedomie je základná trojrozmernosť knihy. V nej sa, ako svetlo a vzduch v priestore, zjavuje všadeprítomnosť krásy. Umelec sa spolieha na túto trojrozmernosť, spolieha sa na naše vnímanie, na našu výpoveď. Zatajuje sám seba, aby nám zjavil umenie, čisté a pôvodné umenie prírody. Lebo príroda bola a je pramatkou a učiteľkou umenia. Pramatkou všetkých Múz, teda i modernej Múzy belasého objektívu. Umelec stojí za obrazmi, spolieha sa na naše oko a srdce, na náš neopakovateľný a individuálny pohľad. Usiluje sa o to, aby sme si vôbec nevšimli sklené oko medzi ním a nami. Chce sa s nami čo najviac stotožniť, chce svoju rodnú vidieť našou, chce ju vidieť našimi očami. Predkladá svoje obrazy tak, aby sme mali pocit, že sa ich jeho ruka ani nedotkla. Akoby nám ani neponúkal knihu, ale skôr roztvorené okno na rodnom dome, so spomienkami na detstvo a mladosť.... Preto si zvolil jednoduchý priestor a čas, najprirodzenejšiu kompozíciu - cyklus štyroch ročných období. A možno aj preto nám kniha na prvý pohľad prichodí ako podobenstvo medzi nami a zemou. Preto nám tak povedome pripomína dávnu osudnú zviazanosť, nezrušiteľnú zmluvu medzi prírodou a nami. Preto zdôrazňuje dva póly, dva protistojace živly, dva odlišné symboly a medzi nimi, ako medzi dvomi tónmi počuť základný motív jeho symfónie... Ohniskom knihy nie je človek a predsa ho cítiť v každej snímke. Je to človek skrytý v podtexte krajiny, zašifrovaný v našom pohľade, v iskrení medzi nami a obrazom. Je utajený v oscilácii medzi horou a nebom, medzi vrchom a hmlou, medzi chalupou a stromami, medzi prameňom a lístím, medzi jablkami a vráskavou stenou... Moja rodná hovorí viac k srdcu ako k rozumu, viac k človeku ako k umeniu. Hľadá a objavuje čistú a jednoduchú krásu vďačného ľudského obdivu. Umelec ponecháva miesto všetkým našim ďalším rozmerom — našim asociáciám i snom. Jeho je iba námet, zorný uhol, všetko ostatné prenecháva našej fantázii. Takto preveruje hĺbky a výšky nášho vnímania a čo viac — v jemných analógiách, metaforách i náznakoch nás núti premýšľať... O zemi, v ktorej žijeme. O odvekom vzťahu medzi ňou a nami. O horizontoch blízkych a ďalekých.... celý text