Puknutá váza / Intímny denník

Sully Prudhomme (1839—1907), prvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1901), začal rad slávnych nobelovcov (L. N. Tolstoj, Sienkiewicz, Ibsen, Björnson, Carducci, Mistral, France, Hauptmann); tejto pocty sa mu dostalo pre reflexívne hodnoty poézie, v ktorej zovšeobecnil svoj náhľad na človeka ako vesmírny fenomén. Bol žiakom zakladateľa parnasizmu Leconta de Lisle (1818—1894) a sám posledný veľký parnasista, Verlainov súčasník, jeden z najväčších básnikov súdobej generácie, dedič a obnoviteľ klasického francúzskeho verša, v ktorom obsah a forma (forme et fond) splývajú na nerozoznanie. A toto kongeniálne splynutie je už v jeho najprvšej a najznámejšej básni Puknutá váza (Le Vase brisé). Touto jednotou je poznačená celá jeho básnická tvorba, ale najmä zbierka Samoty (Les Solitudes), Prudhomme však nielen v básňach, ale aj v Myšlienkach a Intímnom denníku vyslovil, že.. tvorba sa začína až vtedy, keď sa na nej po mimovoľnej činnosti talentu v podstatnej miere zúčastňujú prísne postuláty práce". Básnik-mysliteľ je psychológom ľudskej duše, preto sú v jeho tvorbe vždy na prvom mieste kratšie básne so silným reflexívnym nábojom. Básne zo zbierky Samoty ukazujú ustavičný zápas o kladný zmysel života, ozrejmujú vedomie jeho ceny. Prudhomme vytvoril nielen hudbu slov, ale aj hudbu myšlienok. Napriek opakujúcim sa prehrám v živote je jeho poézia optimistická. Ľud prijíma jeho spev, lebo básnikovou poémou je ľudská elégia. Preto nesmie byt báseň čisto individuálna, životopisná, ale predovšetkým ľudská. Práve v mene tejto ľudskosti Prudhomme prekračoval hranice parnasistickej poetiky, tým skôr, že skutočný génius, ako vraví Michelangelo Buonarotti, sa nedá sputnať úzkymi hranicami školy. A to je aj Prudhommova devíza...... celý text