Papežův penis a jiné básně

16.12.2021

Výber z poézie modernej (či súčasnej) americkej poetky, ktorej tvorba je pomerne kontroverzná, no veľmi úderná a surová. Tento výber som už čítal – v čase, kedy ma zaujali Beatnici, keďže Sharon Olds k nim má vo svojej tvorbe pomerne blízko (sama si váži Walta Whitmana a Allena Ginsberga) – no tentokrát som ju vnímal opäť na inej úrovni, či už pre „viac“ životných skúseností alebo pre hľadanie autoriek zaujímavo predostierajúcich perspektívu na život a pocity ženy. Sharon Olds si ako tému totiž volí rodinný život, nie však v idylickom zmysle slova: hovorí o svojom problematickom vzťahu voči rodičom, o svojich láskach a sexuálnych partneroch, rovnako tak o svojich deťoch; popiera však, že by subjekt a ona boli tá istá osoba. Rovnako tak ju zaujíma téma smrti, vojen a krutosti, k čomu používa veľmi podobnú poetiku ako pri už spomenutej téme rodiny – dôvod, pre ktorý je považovaná za kontroverznú, je jej explicita, jej brutalita, jej sklony k estetike až pornografickej, surovej a otvorenej, kde sa predmety či vzťahy každodenného života ľahko môžu premeniť na surreálny obraz či na vojnu. Nebojí sa pomenovávať problémy priamo – sama tvrdí, že jej písanie nie je intelektuálnou záležitosťou.
Tu ale prichádza moje varovanie: kniha obsahuje množstvo možných „triggerov“, môže ľahko pohoršiť či naozaj zasiahnuť. Vyjadruje sa napríklad aj k témam nepríjemných sexuálnych skúseností, k neukončenému tehotenstvu, k obetiam vojen či hladov, a podobne. Je však pozoruhodné, ako osobitne a zaujímavo zachytáva aj možno ťažko uchopiteľné témy, problémy, pocity, čím rozširuje – podľa môjho názoru – spektrum vnímania u čitateľa. Často sa jedná o témy osobné, plné emócií, avšak občas som mal dojem, že ich dokáže pomenovávať bez pridania vlastných emócií, akoby bolo zámerom nielen sa vypísať, ale daný pocit čo najsilnejšie sprostredkovať, aby mal čo najsilnejší účinok.
Či už je to samoúčelné alebo nie, či už je to programová snaha hovoriť o tabuizovanom alebo vnútorný exorcizmus, myslím si, že je nutné si na jej tvorbu utvoriť vlastný názor – sám som sa rozhodol načítať si aj jej zbierky, ktoré však zatiaľ preložené nie sú.

Od té doby, co jsem vyrostla z básniček, kde jsou rýmy jako „kočičko-klubíčko; pes-ves“ jsem ve svém životě již pro tento žánr místo nenašla. Pak jsem šla poprvé (a ne naposledy) na autorské čtení básní - bylo to naprosto BOŽÍ. Tudíž jsem si řekla, že TU poezii teda vyzkouším i číst. NĚKDY. Někdy nastalo ve chvíli, kdy jsem šla k pultíku v knihovně s kupou knížek od Havla + Oscara Wilde a nechtěla jsem se cítit přehnaně intelektuálně. Papežův penis to měl zachránit. Ukázalo se, že poezii stále nerozumím a nadšení pro autorské přednesy u mě není v souladu se samostatným čtením básní. Vlastně - spíše než že jsem to přečetla, bych měla říci, že jsem to „tak nějak přečetla“. Některé básně mi přišly lepší, jiné horší, některé jsem ani nedočetla [na druhou stranu - jednu jsem si dokonce okopírovala (šok!)].