Panna zázračnica
Dominik Tatarka
https://www.databazeknih.cz/img/books/24_/247981/panna-zazracnica-247981.jpg
4
32
3
Kto to je Panna zázračnica? Vlastným menom - vskutku vznešeným - volá sa Anabella. Je pannou, teda bytosťou mladou, nepoškvrnenou, plachou, neskúsenou, inšpirujúcou k nežným vyznaniam a veselému šanteniu, okolo takej po špičkách treba chodiť, aby ju niečo nevyplašilo. Je však zároveň aj zázračnicou, vábivou i vábiacou, roznecujúcou, skúsenou ženou, inšpirujúcou k dravosti, ženou, čo sa zahráva, na ktorú sa poľuje, podvodnicou, nefalšovanou femme fatale. Z takých sa mužom hlavy krútia, okolo takých sa muži krútia. V tejto próze je nimi mladá družina bratislavských výtvarníkov a literátov, bohémsky výkvet tých čias. Akých čias? Druho svetovo vojnových.... celý text
Přidat komentář
Neobyčajná i nepochopená kniha zároveň. Až druhý krát som sa musela s ňou popasovať (v staršom veku), aby mi došlo, že kniha nemá obsah, na ktorom ide stavať a hľadať v ňom prvky tej doby a skryté autorove politické náhľady. Nie. Kniha je pre mňa jednoducho o žene, o jej podmanivosti, vášni, kráse a o túžbe a zaslepenosti mužov, ktorý (možno toto je tou dobou) nemala veľa duševného vyžitia a preto vtelovali do tejto krásky všetko magické a vzrušivé, čo nosili v sebe a brali to ako najvplyvnejšiu udalosť ich umeleckých dní. Taká bola Anabella, pre mňa jednoducho podmanivá, silná.
Zvláštní, hravá kniha plná často neuchopitelných obrazů. Přečetl jsem ji za jediný den, ale pořád se ještě ve mně „přehrává“. Jednoduchý děj se odehrává na pozadí Slovenského štátu, tedy v období 2. světové války, ale události této doby jsou jen kulisou příběhu. Důležitější je, co se odehrává mezi postavami knihy, a ještě důležitější je, co se odehrává v hlavách a srdcích těchto postav.
Na rozdíl od „zuzulique“ jsem žádnou kritiku tehdejšího režimu nezaznamenal, ostatně kniha vyšla poprvé již v roce 1944 (aspoň podle české Wikipedie), a pokud by kritiku obsahovala, tak by v té době pravděpodobně vyjít nemohla.
Štítky knihy
Autorovy další knížky
| 1961 |  Farská republika |
| 1963 | Proutěná křesla |
| 1964 |  Démon souhlasu |
| 1999 | Písačky pre milovanú Lutéciu |
| 1950 | Prvý a druhý úder |
Keby táto kniha vyšla dnes, pravdepodobne by som ju odpísal ako pozérsky gýč. Vzhľadom k jej historickej hodnote sa však uchýlim k úctivej remíze. Nie je to moja šálka kávy, hnevala ma neuveriteľná archaickosť literárneho štýlu (keď si ju porovnám napríklad s Dreiserom, ktorého som nedávno čítal a ktorého knihy sú o 30 rokov staršie ale čítajú sa, akoby boli napísané včera). Tatarkov jazyk je veľmi poetický, čo sa prejavuje napríklad aj neuveriteľnou hysterickosťou postáv, ktoré po každej vete zamdlievajú, sú omráčené, šokované z každej vety, ktorú vyslovila druhá osoba. Kvôli tomuto štýlu, ako i archaizmom som niekedy mal problém zorientovať sa v deji, či priestore. Obľúbená aktivita postáv je zjavne "vymýšlať si", čo je ich bežnou náplňou dní. S kamarátmi idú do krčmy, aby si vymýšlali, potom sa stretnú s krásnou Anabellou a "vymýšlajú si" s ňou. Whatever that means. Nie zlé, ale nie pre mňa - nedokázal som sa napojiť a prišlo mi, že Štefan Uher túto látku umelecky upgradol.