Ostrov bez pamäti

18.01.2022

To bylo super! ten konec mě dostal.

Akorát mi nevyhovoval způsob překladu, bylo tam zbytečně hodně nepřeložených slovíček z japonštiny, které jsou vysvětleny vzadu v poznámkách. Třeba hottokéki (hot cake) stačilo přeložit jako lívance, orugóru jako hrací krabičku...

14.12.2021

Na nemenovanom ostrove sledujeme nemenované postavy, ktoré sa vysporiadavajú s faktom, že veci na ostrove miznú spoločne so spomienkami na ne – napríklad, pokiaľ zmiznú vtáky, zmizne aj povedomie o slove vták a o konkrétne spomienky na ne. Človek stratí k pojmu emócie a takmer všetky asociácie. Občas sa však stáva, že niektorí ľudia nezabúdajú; takí sa však stávajú terčom polície, ktorá ich odnáša a zabezpečuje kompletné odstránenie zmiznutého objektu.
Rozprávačka-spisovateľka sa dozvie, že jej kolega taktiež nezabúda a rozhodne sa ho ukryť u seba doma. V diele sa stupňuje napätie, keďže sa týmto rozhodnutím vystavili veľkému riziku; rovnako však sledujeme meditatívne až filozoficko-poetické rozhovory na tému zabúdania.
Tento “čtivý” román je dielom uznávanej a úspešnej súčasnej japonskej autorky menom Yoko Ogawa. Preložený bol len nedávno, napriek tomu, že bol napísaný v 90tych rokoch. Na úvod by som sa chcel ohradiť voči tomu, ako je dielo prezentované a propagované; hovorí sa o ňom ako o orwellovskej dystopii a áno, objavujú sa tu určité podobnosti, no práve politicko-totalitná rovina mi prišla najmenej komplexná. Naopak, verím, že dielo hovorí o niečo viac vnútornom či medziľudskom ako je napríklad obyčajná pamäť a zabúdanie, strácajúci sa svet, miznúca identita či možno dôsledky izolácie, či už v prípade ženy v domácnosti alebo domáceho násilia. Dokonca mám teóriu, že dielo hovorí o chorobe, ktorej príznakom je zhoršujúci sa stav pamäte, skrz ostrov ako kolektívneho hrdinu.
Interpretovať dielo a diskutovať o ňom by bolo na dlho; dôležité je však zmieniť, že príbeh v príbehu, román hlavnej postavy, je podľa môjho názoru kľúčom k pochopeniu celého románu.
Dielo je napísané veľmi rozumne, poeticky a pomaly plynie, avšak je neustále plné napätia a prekvapenia. Čo by sa však dalo knihe vytknúť, je istá nelogickosť a nepravdepodobnosť – preto je v snahe vnímať ho čo i len trochu realisticky nefunkčná a nedotiahnutá, je teda “nutné” ju čítať ako metaforu, ako obraz, pretože svoju dystopickú linku nevysvetľuje. Naopak, ponára sa do pocitov a ukazuje, ako si človek “zvykne na všetko”, ako sa prispôsobí a ako dokážeme prežiť aj v absencii množstva pre nás drahocenných spomienok. Zároveň musím varovať pred emočne nabitým záverom, ktorý je naozaj silný a temný.