Nebolo mi do smiechu

Koncom roka 1981 Joseph Heller ochorel na ťažkú polyneuritídu /Guillain-Barrého syndróm/. V knihe spomína na svoju liečbu a následnú zdĺhavú rehabilitáciu /vecne/, na personál, ktorý sa oňho staral /s vďakou a obdivom/, na príbuzných a húfy známych, ktorí ho navštevovali /sarkasticky - Heller si medzi priateľmi starostlivo pestoval imidž nevychovaného hulváta a bol v siedmom nebi, keď s ním rovnako arogantne jednali aj oni/.

Autorove spomienky na chorobu sa striedajú s rozprávaním jeho priateľa, výtvarníka Speeda Vogela, ktorý sa oňho staral pred ochorením, pretože Heller bol v bežnom živote nepraktický a bezradný. "Mal päťdesiatosem rokov a ešte nikdy nebýval sám. Jakživ si neupiekol zemiaky, neurobil praženicu, nikdy nepoužil práčku alebo sušičku. Pripomínal bytosť z iného sveta. Vždy si to zariadil tak, aby sa nemusel sám o seba starať."

Hlavným leitmotívom je však výpoveď o chorobe, ktorá vo verejnosti nie je príliš známa. SPOILER: Napriek pôvodným , skeptickejším a neistým prognózam sa Heller z takmer totálnej svalovej paralýzy vyliečil s drobnými následkami /v texte cituje hodne listov od spolupacientov, ktorých liečba nebola taká úspešná/. A ako komentuje so svojím typicky začudovaným pobavením - ešte aj z choroby profitoval. Zamiloval sa do svojej ošetrovateľky - aby sa mal kto oňho starať.