Anton Lauček

Vec názoru.

Nikomu lásku k rodnému jazyku neberiem, zvlášť k slovenčine, najkrajšiemu jazyku vo vesmíre, ale čo je moc, to je moc. Človek môže vyjadrovať lásku k materčine i otčine bez toho, aby bezhlavo urážal všetkých naokolo, a byť sebastredný bez toho, aby hlásal bludy. Po absolvovaní tej žlčovitej tirády nemám chuť prečítať si od tohto autora už ani veľkonočnú pohľadnicu.

Je pravda, že autorova sebestrednosť vo vzťahu k materčine, materinskému jazyku a Černovej je často v jeho tvorbe do očí bijúca subjektívnosť.

Osobne mám pocit, že by pomohlo, keby z tej eseje nesálala toľká zášť. Niežeby tá kritika bola nepodložená, ale vyznieva skôr ako nevraživá urážka na cti než kultivovaný nesúhlasný rozbor. Okrem toho, vraj „slovenčina patrí hlavne vďaka svojej gramatike a štylistike k najťažším jazykom na svete.“ Nuž, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV tvrdí dačo iné. A „Vďaka tomu sa našej školopovinnej mládeži rozvíjali aj tie mozgové kapacity, ktoré iné národy kvôli jednoduchosti svojej materčiny nevyužívali. My sme i preto patrili k tým múdrejším,“ to ako vážne?

Patrím do skupiny šťastlivcov, ktorých pán doc. Lauček vyučoval na VŠ a viac než poznatky o slovenskom literárnom realizme ma zaujali jeho príhody (zrejme často trocha priklášlené pre potreby poslucháčov), ale naratívny talent sa Laučekovi uprieť nedá, čo napokon pretavil do napísania viacerých literárnych kníh, v poslednom čase svoje príhody publikoval v cykle krátkych príbehov na pokračovanie - "Iba tak".

Trefná Laučekova esej: "Debilizácia národa" o dnešnej, nielen televíznej, ale i spoločenskej kultúre, odporúčam.

https://www.vyrez.eu/l/debilizacia-naroda/