Starmoon
komentáře u knih
Nádej jednej matky
Francine Rivers
Ach, Marta. Mám chuť vytiahnuť ťa zo stránok tejto knihy, pozvať ťa na najlepšiu horúcu čokoládu, hodiny ťa počúvať a úprimne ti povedať, aká si podľa mňa skvelá. Žena, manželka, matka. Že s kartami, ktoré si dostala, by som ja tak dobre hrať nevedela. Že si "tvrdá, no nie bezcitná", a že pri všetkom, čo si musela (a možno aj nemusela, čo je na tom najsmutnejšie) zažiť, si z toho ešte vyšla dobre; dobrá.
Ach, Hildemara. Mám chuť ťa vytiahnuť zo stránok tejto knihy, objať, vypočuť a všetko ti vysvetliť. Namiesto Marty. Všetku jej lásku, ktorá často vyzerala ako ľahostajnosť, odpor, cynizmus. Povedať ti to, čo ona nevedela. Nejako ťa naučiť dívať sa na ňu mojimi očami. Aby si pochopila, ako si v skutočnosti ľúbená. Aby sa zahojili tvoje rany. Aj Martine.
Ach, Francine. Hoci sa mi páčilo už viac tvojich kníh, každú ďalšiu beriem do rúk s rešpektom a miernymi predsudkami, lebo ešte viac sa mi ich nepáčilo. Ale tu neboli obavy na mieste; Nádej jednej matky je román, ktorý má tešil, dojímal, hneval, rozplakal. Ktorého postavy som si zamilovala. Ktorého dej bol pre mňa chvíľkami skutočnejší ako vlastný život. Nobelovu cenu zaň síce nezískaš, ale to nič; moje srdce si si ním získala dokonale. A súdiac podľa komentároch na internetoch, nie som jediná. Veď ktorá čitateľka by sa tu aspoň trochu nenašla. Či už ako matka, či už ako dcéra. Možno to znie pateticky, ale čo už, keď je to pravda; aj ja patrím k tým, ktorí si vďaka tomuto románu uvedomili, aké ľahké je zameniť si informáciu s interpetáciou, zraniť aj ostať zranený, spraviť najväčšie chyby aj pri najlepšej vôli. A aké ťažké je napraviť to.
Ach, Bože, prečo vznikajú také príbehy... Nie v knihách, ale v Tvojom svete. Prečo dopúšťaš, aby jeden človek toľko toho prežil, vytrpel, nepochopil. Prečo sa zranenia kopia, a človek ani nemá čas ich poliečiť, a už sú tu nové, ešte ťažšie, ale človek musí fungovať, stále sa naňho všetko nabaľuje, nuž a odnášajú si to najnevinnejší, deti... Ach, Bože, azda raz vo večnosti pochopíme, prečo sme museli niesť toľko krížov a aj sami sa často stať krížom pre tých, ktorých najviac milujeme....
Moc a sláva
Graham Greene
Skvelé. Dojemné. Burcujúce. Na Mlčanie myslím už roky. Moc a sláva bude mať v mojom svete asi podobný osud. Ako toho kňaza chápem, ach, ako veľmi ho chápem....
Klobúk dole pred autorom; toľko silných obrazov, toľko silných metafor, toľko nezabudnuteľných postáv... A to všetko bez klišé, pátosu, sentimentality... Právom toto dielo patrí medzi najvýznamnejšie romány 20. storočia.
Po priamych cestách
Štefan Hlaváč
Tak toto bola naozaj lahôdka.
Knihu som si užila ako kresťanka; chvíľkami mi až horelo srdce. Bodaj by takých klerikov či všeobecne katolíkov bolo viac. Ako sa vraví, slová povzbudzujú, príklady tiahnu, nuž a Hlaváč na mňa pôsobil ako príkladný človek aj kňaz.
Knihu som si užila aj ako Slovenka a lokálpatriotka; Hlaváč žil kade-tade, veľmi ma zaujalo, že pôsobil aj vo viacerých obciach/mestách, ktoré sa stali dôležité aj pre môj vlastný život. Aj preto bolo pre mňa o to zaujímavejšie čítať, ako to v nich vyzeralo pred X rokmi. A, taká perlička, keď som bola v nedeľu kočíkovať, prvýkrát v živote som si všimla, že pri kostole, kde sme sa s mužom brali, má Hlaváč bustu....už celé roky. Taká milá "náhoda" (skôr verím, že náhoda je božie inkognito).
No a knihu som si užila aj ako čitateľka, bola totiž pútavá, zaujímavá, chvíľkami vtipná, chvíľkami dojemná...
Naozaj skvelý životopis. A Hlaváča mám vďaka nemu v mysli aj v srdci. Apropo, prečo je v súčasnosti tak málo známy? A prečo sa ešte v súvislosti s ním nehovorí o blahorečení?
Opatrovateľka
Joy Fielding
Fieldingová zužitkovala čas korony veľmi dobre ;-). Opäť ďalší (ženský) triler z jej pera, od ktorého sa nedá odtrhnúť. V závislosti od svojej povahy a životných skúseností buď budete chcieť Jodi objať a poľutovať, ako si s ňou všetci od otca cez manžela až po sestru (o opatrovateľke nehovoriac) zametajú podľa vlastných potrieb, alebo ňou pre ten istý dôvod budete mať chuť poriadne zatriasť a dať jej prednášku v štýle "dievča, už sa spamätaj a nastav si hranice" (ale o čom by bola kniha, ak by to Jodi dokázala, že ;-)). Tak či onak, dej sa práve vďaka submisívnosti hlavnej hrdinky môže rozvíjať smerom k nevyhnutnej a čitateľmi od začiatku očakávanej katastrofe, o ktorej som si nemyslela, že ma prekvapí, no stalo sa (trošku). Pre mňa príjemné oddychové čítanie, také zo života, teda s rôznymi odtieňmi sivej a bez jednoznačného happy endu. Úprimne som však rada, že som túto knihu nečítala ako stará či smrteľne chorá dáma, to by mi asi bolo dosť úzko.
Vražda je zvyk
Agatha Christie
Mám rada "poirotovky", špeciálne tie, ktoré sa odohrávajú v zahraničí, navyše z tejto bolo cítiť autorkinu zorientovanosť v svete dobovej archeológie, čo dosť pomohlo atmosfére knihy. Postavy skvelo vymyslené a charakterizované, rozprávačkou ženský watson, k tomu mierny humor, napätie pekne gradované.... Len to finále. Zase. Aby bolo jasné, oceňujem autorkinu snahu šokovať čitateľa čo najviac rafinovaným rozuzlením, v niektorých jej knihách (Tretie dievča, Smrť na Níle....) vrátane tejto to však občas dotiahla do absurdnosti (viď spoiler).
SPOILER: vrah sa spoliehal na to, že obeť vystrčí z okna hlavu, navyše v správnom uhle, aby jej mohol do nej tresnúť kamenným kvádrom, pritom musel dúfať, že jej hlavu poraní natoľko decentne, aby z nej nevytreslo priveľa krvi a aby bol pritom úder smrteľný, k tomu musel dúfať, že obeť nezačne kričať, volať o pomoc, alebo že sa náhodou niekto nevykloní tiež z okna (napríklad sestra, ktorá v tom čase očividne nemala inú prácu) alebo sa nečakane nevráti z práce... Nuž, neviem, ak by som plánovala vraždu, toľko potenciálnych náhodných faktorov úspešnej realizácie by ma asi dosť odradilo. A, ďalšia vec, ako vydatá žena si trúfam poznamenať, že aj keby som s mužom stihla žiť len pár mesiacov, spoznala by som ho i o 10-15 rokov, hoci by zmenil identitu, výzor a neviem čo všetko. Oči, vôňa, hlas, dotyky ostávajú, a najmä ak s ním už nanovo začala žiť, tých veci, podľa ktorých ho mohla identifikovať, sa len násobilo. Takže ak ma Christie tentokrát niečím prekvapila, tak nie špičkovým finále, ale jeho absurdnosťou.
Přežili jsme zkázu Titaniku
Tom Kuntz
Kniha pre ozajstných "titanicoholikov". Neviem, kto iný by dobrovoľne lúskal cca 550 strán prepisov vyšetrovania Senátu z roku 1912. Osobne som bola za túto možnosť vďačná; je dôležité vrátiť sa k prameňom a človek možno potom zistí, že niektoré veci neboli ani zďaleka tak, ako ich neskôr "kanonizovala" popkultúra. Napríklad môj pohľad na Bruceho Ismaya sa značne zmenil, opravil. Tiež bolo zaujímavé pozrieť sa na tú istú udalosť z perspektívy rôznych preživších ľudí od dôstojníkov cez stevardov a námorníkov až po cestujúcich všetkých tried, dokonca aj ľudí, ktorí na lodi neboli, mohli však teoreticky jej osud ovplyvniť, napríklad kapitáni a telegrafisti lodí, čo v čase potopenia Titanicu nachádzali v okolí. Samozrejme, senát vypočul "len" 82 svedkov, aj tak to však bolo toľko rôznych verzií tej istej udalosti, že človeku by mohla vybuchnúť hlava, ak by to mal všetko počúvať a nejako vyhodnotiť osobne.
Kniha bola každopádne fajn, mrzelo ma však, že jednotlivé svedectvá boli v niektorých prípadoch skrátené. Zdalo sa mi to voči dotyčným aktérom neúctivé, ako by v očiach editora ich skúsenosť či optika bola menej dôležitá.
A, medzi nami, dosť mi chvíľkami liezol na nervy senátor Smith; neobjektívny, hodnotiaci, "nenápadne" podsúvajúci svoje mienky... Nevraviac o tom, že občas priveľmi riešil rôzne triviálnosti, možno keby som však poznala dobový, možno mediálny kontext, mala by som pre to väčšie pochopenie. Hodnotenie jeho štýlu výsluchov neodráža moje hodnotenie knihy, len som to chcela vypichnúť.
Aby po nás něco zůstalo: Zpověď novodobých zámeckých pánů
Anna Novotná
Vyrástla som pri starom kaštieli, denne ho navštevovala ako dieťa, kým ešte slúžil ako škôlka, neskôr, keď ho už pre zlý technický stav pre verejnosť zatvorili, som sa ako typický malý rebel, ktorý vie šikovne preliezať múry a brány, hrala v jeho útrobách a okolí, celé dni tu trávila so sestrou, hľadala poklad s kamarátkami, v mladom veku tancovala s jedným a pusinkovala sa s druhým mládencom... A celý čas som snívala, že raz, až vyrastiem, tento kaštieľ kúpim, zrekonštruujem a budem v ňom žiť šťastne, až kým neumriem... alebo nespadne :-). No a potom som vyrástla, mala iné sny, spohodlnela; a kaštieľ si ďalej chátra. Aj mi je ho ľúto, aj občas, keď okolo neho pri návšteve rodnej obce prechádzam, cítim nostalgiu, aj by som bola rada, ak by o jeho záchrane sníval a najmä ju zrealizoval niekto iný...
O to viac obdivujem všetkých aktérov tejto knihy, ktorí sa podujali investovať svoj čas, energiu a peniaze do záchrany zámkov a kaštieľov (mnohé odprezentované boli ozaj v stave ruiny). Čo človek, to iný príbeh, iný (ne)úspech, iná životná filozofia... Všetkým im fandím a som vďačná autorkám, že ich príbehy máme my čitatelia takto pekne pokope, navyše vo veľmi peknom vydaní. Pridanou hodnotou sú pre mňa najmä fotografie Kateřiny Sýsovej; v knižnom medailóne sa píše, že cielene pracuje s fotografickým vtipom a gýčom, nuž a za seba môžem povedať, že sa mi to páči.
Škoda, že podobná publikácia (zatiaľ) nevyšla aj o novodobých "hradných pánov" zo Slovenska.
Indická nevesta
Karin Fossum
Úžasné. Na detektívkach má asi väčšina z nás rada ten rozprávkový princíp, že zlo (akékoľvek hnusné, brutálne, rafinované) je odhalené a potrestané, tu to však autorka zámerne porušila... a ono to napodiv fungovalo. Teda u mňa. Súdiac podľa rozpačitých až naštvaných komentárov iných užívateľov, autorkin nápad na finále bol tak trošku kontroverzný, ale s tým asi rátala aj vopred. Mne osobne sa to páčilo presne v takej podobe, akú nám ponúkla; dávalo mi to dôvod ku knižke sa v myšlienkach vracať, prehodnocovať, rozmýšľať, koľkokrát sa niečo podobné deje aj v realite....
A to ani nevravím o skvelej atmosfére, psychologicky hodnoverne vystavaných postavách, zaujímavom námete.... Hoci som do čítania šla s tým, že už len nápad s indickou nevestou je, mierne povedané, uletený, nakoniec som knižku zatvárala súhlasiac s autorom doslovu, že je to jeden z najkrajších ľúbostných príbehov vôbec.
Dievča, ktoré chcelo zachrániť knihy
Klaus Hagerup
Prekrásne obrázky, až mi bolo ľúto, že ilustrujú taký pomerne tuctový príbeh. Ako celok je to vizuálne pekné, text trošku ťažkopádny a pre deti nie celkom zaujímavý (tie citlivejšie sa dokonca môžu cítiť trošku citovo vydierané, že ak si z knižnice nenavláčia hordy starých kníh, kvôli nim tie knihy zhoria, čo bol, mimochodom, dosť preexponovaný motív) a navyše hláška od jednej z dospelých postáv knihy, ktorá by v detskej literatúre naozaj nemala čo robiť: "Nie si taká hlúpa, ako vyzeráš." Prosím? Takto sa jedna knihovníčka prihovára dieťaťu, ktorému predtým nanútila absurdnú misiu kvázi záchrany kníh? Keď tak nad tým rozmýšľam, už len preto uberiem zo štyroch hviezdičiek na tri.
Všetky farby života
Lisa Aisato
Krásne. Predovšetkým krásne ilustrované, ale aj krátke sprievodné texty boli fajn, minimálne v tom zmysle, že takto nejako by sa dala zhrnúť životná skúsenosť veľkej časti ľudstva, teda z jeho západnej časti, rátajúc tu aj Čechov a Slovákov.
Komnata ozvien
John Boyne
"Ak človek patrí k menšine, to ešte automaticky neznamená, že je svätec. Stále môže byť úzkoprsý, narcistický a hlúpy."
Bavila som sa. Ďalšia z tých kníh, pri ktorých som sa smiala hlasno a často. Asi nie každému tento druh humoru sadne, mne veľmi. John, prosím ťa, kašli už na vojnové melodrámy, tých je všade plno, píš toto, píš takto!
Tak vám poviem, až sa ma raz potomci spýtajú, aký bol svet v čase ich útleho detstva, podsuniem im túto knihu. Síce satira, síce plná karikatúr a hyperboly, ale naozaj som ešte nenašla knižku, ktorá by náš súčasný svet vystihla lepšie. Minimálne jeho woke stránku.
Mimochodom, trochu som googlila (tak sa mi totiž zdalo, že napriek nadhľadu a humoru berie autor niektoré veci dosť osobne), no a ono autor, ktorý je gay, zažil svojho času lynč od trans komunity, lebo vraj je transfóbny. Taká interná vojna v rámci LQBTI + neviemešteaképísmenká komunity. Aj by to bolo vtipné, ak by to nebolo smutné. Tomu sa vraví, že revolúcia (v tomto prípade globálna sexuálna, že, Gabriele Kuby) pojedá vlastné deti.
Ale jasné, pranierovaného je tu toho viac, vlastne celkom dosť, napríklad mňa bavila linka s Beverly, ktorá, súc stará, chcela mladou byť, alebo so záchrancom chudobného sveta a dobyvateľom virtuálneho Wilkesom.... Skrátka, super to bolo.
To, čo máš okolo krku
Chimamanda Ngozi Adichie
"Pochopila, že byť rodičom v Amerike znamená žonglovať s úzkosťami a že to súvisí s tým, že majú priveľa jedla. Sýte brucho dávalo Američanom čas na obavy, že ich dieťa by mohlo mať vzácne ochorenie, o ktorom sa práve dočítali, dávalo im pocit, že majú právo na ochranu svojho dieťaťa pred sklamaním, nedostatkom a zlyhaním. Sýte brucho dávalo Američanom a Američankám luxus toho, aby sa mohli chváliť, že sú dobrými rodičmi, ako keby bola starostlivosť o dieťa výnimkou a nie pravidlom."
Adichie ma zaujala už svojou bichlou Amerikánka (tých cca 600 strán mi zbehlo ako nič) a aj tento poviedkový výber bol celkom podľa môjho gusta, teda natoľko, ako to už s poviedkami býva; niektoré sadnú viac, iné menej, ďalšie skoro vôbec; pri niektorých by ste boli najradšej, ak by ich autorka pretavila na dlhý román, iné sú skvelé práve v podobe kratšieho textu, niektoré pôsobia skôr ako také náčrty či štylistické cvičenia...
Tematicky je to mix toho, čo už autorka ponúkla aj v iných svojich dielach, teda kontrast života v Nigérii a Amerike, postavenie (čiernych) žien v africkej aj západnej spoločnosti, fanatické podoby viery, spoločenské výzvy v nigérijskej spoločnosti.... Postavy väčšinou na jedno kopyto, akurát majú iné mená, ale to nič. Ako celok je to príjemné, vyvážené čítanie, taká typická Chimamanda s podmanivým rozprávačským štýlom, citom pre detaily a temer reportážnym pohľadom na svet, ale, žiaľ, zároveň je to typická Chimamanda aj so svojimi "neduhmi" (v mojej optike), teda dosť z jej textov presvitá, komu v nich "fandí", podobne ako jedna z jej postáv drží palce súťažiacim v televíznych reláciách v takomto poradí: čierne ženy, čierni muži, biele ženy, bieli muži; no a nemôžem sa zbaviť dojmu, že tak je to aj u autorky, čo sa na jednej strane snažím chápať, na druhej mi však už mierne liezlo na nervy, že všetky tie jej čierne hrdinky sú pravidelne nasrdené na zmienené iné typy osôb a už len preto, že čierne ženy sú na čele autorkinhoo súkromného rebríčka, majú právo na všetko od závisti cez odúvanie sa až po nenávisť, klamstvo a (v jednom poviedkovom prípade) zabitie. Tým ma autorka štvala už pri Amerikánke (hlavná hrdinka spôsobila rozpad rodiny, no a čo, lebo veď bola hlavná hrdinka), a áno, viem, že nie so všetkým, o čom autorka píše, musí súhlasiť, ale z jej textov tak nejako cítiť, že sama je trochu nasrdená a svojimi textami ukazuje nielen realitu ľudí, o ktorých sa rozhodla písať, ale aj prostredník.
Každopádne, písať vie a aj táto jej kniha sa číta dobre, ľahko.
Toxická pozitivita
Whitney Goodman
"Nemusíte milovať každú oblasť svojho života, a aj keby to tak bolo, aj tak môžete cítiť, že chcete a potrebujete niečo viac. Nemusíte sa zmieriť s málom alebo trpieť nepríjemné zaobchádzanie len preto, aby ste nevyzerali nevďačne. Dovoľte si byť vďační za to, čo máte, ale aj dúfať v niečo viac."
Dôležitá téma, dôležitá kniha. Najmä teda keď autorka ide na dreň a presvedčivo argumentuje, ako toxická pozitivita pomáha udržiavať rôzne nespravodlivé systémy, diskrimináciu, rasizmus, ableizmus a podobne. De facto je v svojej podstate toxická pozitivita gaslighting, teda forma manipulácie. A človek nemusí byť práve príslušníkom menšiny, aby s ňou prišiel do kontaktu. Veď si len spomeňte, koľkokrát ste počuli frázy (hlúposti) typu "všetko sa deje z nejakej príčiny" (čo je možno aj pravda, ale ak je to prvá reakcia iných napríklad na to, že ste vážne ochoreli, vôbec vám to nepomôže), "keď máš radosť z toho, čo máš, máš všetko, čo potrebuješ" (môžem mať radosť napríklad z deti, ale to neznamená, že nepotrebujem aj viac času na seba) alebo trebárs tie pohrebné klasiky typu "už je na lepšom mieste", "nechcel by, aby ste boli smutní", "učí vás to vážiť si, čo máte" (no comment, radšej). Čiže je fajn, keď autorka tieto perly ducha identifikuje, pranieruje a polopatisticky (aspoň v niektorých prípadoch) vysvetľuje, prečo sú v lepšom prípade nanič, v horšom škodlivé, a príjemným bonusom je, že k mnohým ponúka aj alternatívu, teda čo povedať v rôznych ťažkých situáciách typu potrat, úmrtie, rozvod, výpoveď.... Tieto časti sú skvelé a praktické.
Negatívom je, že často sa autorka opakuje, v niektorých prípadoch tému len načrtne a hneď beží ďalej, akoby ešte sama nemala poriadne domyslené, čo s danou vecou, v iných prípadoch až otravne ponúka modelové situácie svojich pacientov, ako keby jej vydavateľ podsunul, že tak sa to v podobných knihách robí a hotovo. Aj napriek tomu je však jej knižka veľmi príjemnou a dôležitou a bola by som rada, ak by sa dostala k čo najširšiemu spektru čitateľov (najmä z radov páchateľov dobra).
"My poznáme iba to, čo sami zažívame. Každý jeden z nás žije vo vlastnom svete. Ak by som povedala niekomu s poruchou príjmu potravy 'hej, na svete sú ľudia, čo nemajú čo jesť, buď vďačný, že máš čo do úst', bolo by to neskutočne nemiestne a hrozne by to tomu človekovi ublížilo. Je veľmi ťažké prepojiť dve reality a zápasy, ktoré v nich ľudia zvádzajú. Navyše, obe trápenia sú skutočné. Nikto nemôže znegovať jedno trápenie tým druhým."
Prebúdzanie levov
Ajelet Gundar-Gošen
"Čo ho definuje viac - po celý život opatrné šoférovanie, štúdium medicíny, nosenie nákupov starenkám zo samošky - alebo onen jediný okamih? Štyridsaťjeden rokov života, a naproti tomu jedna minúta, a predsa cítil, že táto minúta obsahuje viac než len šesťdesiat sekúnd, tak ako jeden článok DNA ukrýva v sebe celý ľudský rod. Áno, rozdiel je v tom, že on bol Eritrejčan. Lebo v jeho očiach vyzerajú všetci rovnako. Lebo ich nepozná. Lebo ľudia z inej planéty sú zákonite trošku menej ľuďmi. A je pravda, že to znie hrozne, ale on nie je jediný, čo tak rozmýšľa. On je len ten, čo náhodou jedného zrazil."
Veľmi silné. Niečo ako Zločin a trest, akurát menej vláčne a obohatené o prvky trileru. Kopec krásnych úvah o ľudskom údele, manželstve, rodičovstve, predsudkoch, pokrytectve. Román o maskách, ktoré nosíme, o voľbách, ktoré robíme, o levoch, ktorých v sebe tlmíme. A o tom, ako je to všetko krehké. A čo sa stane, keď sa náš starostlivo chránený sterilný svet infikuje. Keď sa rúca.
Autorke som verila každú postavu, každú úvahu, všetko. Mám prečítané všetky tri knihy, ktoré od nej u nás vyšli, táto však bola najzrelšia a asi aj najuniverzálnejšia. Lebo namiesto Eritrejčana si tam môžete dosadiť napríklad Róma a bolo by to o nás. Čiže taká kniha zrkadlo. A tentokrát aj s úderným záverom, ktorý núti premýšľať obdobne ako celé dielo.
Dúchanie do pahrieb
Vladimír Mináč
Vraj to je román. Podľa mňa skôr niečo medzi esejou, životopisom a popularizačnou knižkou o histórii.
Vraj o meruôsmych rokoch. Podľa mňa skôr o Franciscim.
Veľmi sa mi páčil Mináčov jazyk, štýl, úvahy, možno až prísne videná slovenská malosť v rôznych významoch tohto slova. Práve v onej malosti sa však o to viac vynímajú veľké mená a ich veľké sny, ciele, činy. Nie, táto kniha určite nie je oslavnou a pochvalnou, nie je to žiadne hejslováctvo. Podľa mňa takto nejako vyzerá zdravý pohľad na vlastné dejiny. Škoda, že dnes už je táto kniha de facto zabudnutá a neznáma podobne ako jej autor, aspoň teda pre moju generáciu. Určite z nej nebolo cítiť pachuť socialistického myslenia, ako som sa trochu obávala.
Evanjelium na každý deň 2023
Štefánia Beňová
"Musím si zapamätať axiómu, ktorá platí u Boha: Dôveruj mi úplne a dám ti, čo potrebuješ. Naopak, ja sa riadim vetou: Daj mi, Bože, a ja ti budem veriť "
Kniha denných zamyslení, ktorú som dostala darom; a keďže darovanému koňovi sa na zuby nepozerá, nejako som sa ňou v roku 2023 prelúskala napriek tomu, že na podobných koňoch nejazdím rada, a na konci roka som si vydýchla, že ho môžem s čistým svedomím ustajniť v knižnici :-). Nevravím, že sa tu nenašli aj pekné či podnetné myšlienky, väčšinou to však boli prvoplánové zamyslenia nad evanjeliom dňa, ktoré mi z hlavy vyšumeli skôr, než sa poriadne začal deň. Nevravím, že je to nutne chyba knihy, skrátka ma oslovuje trošku menej konvenčný typ duchovnej literatúry.
Ale aj tak si dovolím pripojiť aspoň pár z myšlienok, ktoré som si
podčiarkla:
"Koľkokrát Ježiš kráčal v mojom živote a ja som bol nevšímavý iba preto, že nespĺňal moje predstavy a nemal takú podobu, ktorú som si vysníval."
"Ježiš chce aj dnes cezo mňa urobiť veľa dobra, rozšíriť svoju lásku, porozumenie, pokoj, uzdravenie."
"Ježiš túži aj mne ponúknuť oddych, chce, aby som zažil niečo príjemné, povzbudivé. Teší sa, keď pri ňom zažijem pokoj, občerstvenie na tele aj na duši."
Dobre sa drž
Harlan Coben
"Zvláštne, očakávame od detí, že príjmu náš pohľad na svet, a hoci sme často ako rodičia zlyhali, považujeme ho za najlepší a najzdravší. Prečo vlastne? Vychovali nás vari stopercentne správne, alebo sme si tú rovnováhu časom našli sami? A nájdu si ju aj oni?"
Ešte nie je ani polovica januára a ja mám už prečítaný zrejme najsilnejší triler svojho čitateľského roka 2024. Výborné napísaný, výborne vyskladaný, s výborným rozuzlením. Všetko sedí, všetko do seba krásne zapadá, všetko so všetkým súvisí. Postavy uveriteľné, ľudské, opísané tak, že každú jednu chápete. Naozaj neviem, ako túto knihu opísať tak, aby ste po nej chceli siahnuť; ale skúste to, stojí za to. Nie je to obyčajné mrazivé čítanie pred spaním, podľa mňa je v nej omnoho viac. Keď ju porovnám napríklad s vychvaľovaným a všade možne odporúčaným románom Tam, kde číha vlk, Dobre sa drž bolo o dosť lepšie, prepracovanejšie a podľa mňa aj psychologický profil svojich postáv zvládol autor na výbornú, akurát jeho dielo u nás vyšlo pod nálepkou triler a nie psychologický román, a vo vydavateľstve, ktoré intelektuálov skôr odrádza, zatiaľ čo Artforum automaticky evokuje vyššiu literatúru. Mne z toho vyplýva, že niekedy podružné veci (vydavateľ, žánrové radenie, autor a jeho povesť...) môžu značne nadhodnotiť alebo naopak podceniť nejaké dielo; a konkrétne v prípade tohto by bola škoda nevšimnúť si ho a nevšimnúť si v ňom niečo viac.
Vianoce v Ivy Hille
Julie Klassen
Preferujem skôr knižný relax v štýle "kto je vrah" než "on a ona sa o 200 strán stanú oni", v čase vianočnom som však mala chuť na "feel goodku" a vravela som si, že Klassenová možno k základnému vzorcu pridá aj niečo navyše. Nepridala, je to celé sladšie ako plech vanilkových rožkov a prvoplánovejšie než televízny program na Štedrý deň. No veď posúďte. On je spočiatku sebecký a lakomý ako Scrooge, akurát v mladej, sexi a vtipnej verzii. Namiesto troch duchov mu v čase Vianoc vstúpi do života Ona, ktorá je, samozrejme, veľmi krásna, milá, dobrá. Autorka sa ďalej veľmi nebabre s nejakou psychologizáciou, On už len pod vplyvom Jej čara objavuje v sebe aj okolo seba dobro a z hňupa, ktorého by normálna žena nakopala niekam, sa v priebehu sviatkov stáva ideálnym človekom i mužom. A ako to bolo ďalej, na to naozaj netreba ani spoiler. Čiže tak. Objektívne by si kniha určite zaslúžila menej hviezdičiek aj menej (mojej) pozornosti, že mi však spestrila čas medzi vianočným varením, upratovaním, dojčením a zrážaním
detských teplôt, odpúšťam jej, že je typickým produktom červenej knižnice so všetkým, čo k tomu patrí (akurát s imelom a inými vianočnými srandičkami navyše), a aj sebe, že práve takýto typ vianočnej lektúry som si tento rok zvolila. Keď však máte radi historické romance v štýle "zlý chlapec + dobré dievča", budete nadšení.
Vražedný chlad
Louise Penny
Krásne tajomstvo ma nadchlo, myslela som si, že obdobne ma nadchne celá séria... No ale nestalo sa. Toto je už moja druhá kniha zo série, ktorú odkladám nedočítanú (aj keď do polovice som sa snažila a dávala jej vždy nanovo šancu). A aj posledná, viac sa už s Pennyovej hybridmi detektívok a selaniek trápiť nebudem. Gamache pôsobí príliš zidealizovane, dedinka Three Pines tiež (a tá "maličkosť", že v dnešnej dobe nie je na žiadnej mape, jasné...), ostatné postavy sú čierno-biele, nereálne, detektívna zápletka sa úplne stráca vo vate o dedinskej idylke... Jednoducho nič pre mňa.
Súmrak
Jørn Lier Horst
Byť pani Wistingovou, asi ani zďaleka nie som taká prajná a Williamovi spravím pekných pár scén za to, že už aj keď má v práci konečne voľno, namiesto toho, aby prebaľoval dvojčatá a počúval moje ponosy na materskú "dovolenku", behá radšej po starých stodolách a knižnici :D. Pani Wistingová je však chápavá žena, nuž a William Wisting tak mohol ako čerstvý policajt a otec vyriešiť takmer na vlastnú päsť prípad z medzivojnového obdobia, a my čitatelia sa môžeme vytešovať z komornej detektívky, kde sa prelínajú hneď tri časové obdobia. Príbeh nie je zvlášť akčný ani prekvapivý, zato však pôsobí vierohodne, dovoľuje nám nahliadnuť aj do novomanželských začiatkov šťastnej, rešpektujúcej sa a pri dvoch dojčatách unavenej dvojici budúceho hlavného vyšetrovateľa a jeho Ingrid, navyše z knižky pozvoľna vanie predvianočná atmosféra... Skrátka také milé, pohodové čítanie. Teda až na úplný záver, z toho mi bolo trošku smutno.