Hellrampage komentáře u knih

Prvý gamebook, čo som kedy čítal. Prvý diel je malá útla knižôčka, ktorá začína obriu sériu Osamelého Vlka, ktorého môžete sami viesť na jeho ceste za pomstou. Kniha ma trochu sklamala (preto aj také relatívne "nízke" hodnotenie), pretože som ju prečítal skoro za jeden deň (s prestávkou za 2). Ak ste starí RPG harcovníci a prešli ste zopár starých RPG typu Baldur´s Gate, Planescape Torment, Fallout, prečítanie tejto knihy do zdarného konca vám nebude robiť najmenší problém. Kniha veľmi rýchlo plynie a naozaj som sa čudoval, ako sa autorovi podarilo zapísať toľko ciest do tak útlej knihy.

K obsahovej stránke - na prvých stranách nájdete krásnu mapu a inventár, kde si môžete zapisovať predmety, ktoré máte práve u seba (zapisovanie som riešil do mobilu, takže mi to prišlo ako také futuristické fantasy dobrodružstvo). Na ďalších pár stranách si vyberiete disciplíny (prišlo mi dosť jednoduché, že už od začiatku máte až 5 disciplín z 10tich), ktoré si myslíte, že budete najviac potrebovať (ja som si vybral Lov, 6. zmysl, Léčitelství, Boj se zbraní a útok duševní silou) a následne si musíte náhodne vybrať zbraň (bojová húl to istila). Rýchle pravidlá, ako knihu hrať, sú popísané veľmi dobre a následné súboje s nepriateľmi sa odohrávali veľmi rýchlo aj vďaka tabuľke náhodných čísel. Zomrel som asi 4-5x, ničmenej som mal uloženú pozíciu v mieste, kde to bolo bezpečné (uložená pozícia = lístoček na MHD), takže som mohol pohotovo zmeniť smer jazdy. S knihou som spokojný, len mi prišla krátka a jednoduchá. Ďalšie diely kupovať asi nebudem, možno ich kúpim ako odreagovanie pred hlavným jedlom (a tým je teraz pre mňa Malazská Kniha Padlých)...

Najviac sa mi na knihe nepáčili dialógy a emócie postáv, ktoré neboli presvedčivé a pôsobili dosť strojovo. V rýchlosti, akou knihu prejdete, sa ani nestihnete stotožniť s hlavným hrdinom a nie to ešte s vedľajšími postavami, ktoré tu ani žiadne nie sú (sakra, tá princezna bola kočka, škoda, že tu nebola možnosť: "vziať princeznú za ruku a bežať s ňou preč, otoč na 551")... 70%

2 27.01.2017

První tam, poslední ven - Motto Paličů mostů

"Mrtví prý nikdy nespí, zatímco živí nežijí." - rčení z chrámu mistra Kápě

"Když dojde na vypočítanou krutost, jsme stejní jako oni. Ale tohle je válka nervů, v níž nevyhraje nikdo." - Paran

*****Huge spoilers impact!*****
Aby som pravdu povedal, mňa dostal už začiatok knihy - úplný úvod o Jaghutskej matke a ešte smrteľných T´lan Imass - a práve na konci knihy si spätne uvedomíte a budete žasnúť. Hneď nato následoval ďalší minipríbeh (znova opakujem, že by sa dal rozviesť do minimálne ďalšej trilógie) o Kallorovi a jeho páde. Celých nasledujúcich 100-200 strán ide v nadupanom tempe a táto časť je IMHO dokonalá. V dvojke príbeh brzdila Felisín, tu ho bude trochu brzdiť Vrč a jeho karavana a večne nariekajúca Mhybe (aj keď oplatí sa vydržať až do konca). Najzaujímavešia postavička knihy sa napísať nedá, pretože je ich viac - Kruppe, Paran, Chmur ("Vojvoda. To jeho kladivo... prý je to jediná věc, která dokáže probudit Ohnici. Když s ním dost silně udeříš o zem, bohyně otevře oči. ňa pravdou je, že kdyby na to Chmur neměl dost síly, nenosil by ho."), Rychlý Ben, Stříbrná liška a hlavne nerozlučná dvojica - nekromant Korbal Špičák a warlock Bauchelain.

"Náš kapitán vykládá samý jednoduchý vtipy. Nakonec dopadnou s mlasknutím jako kravský lejno a smrděj stejně. - Stonny na Vrče.

"Chci, abyste měli čepelo ostrý, že byste se s nima mohli oholit" ** "Většina vašich vojáků jsou ženy, pane." - Vrč na svoju légiu

Hlavnou devízou knihy je bitka o Capustan. Autor zachádza v brutalite a brutálnych scénkach na pokiaľ (ne)možného - jeho triumfom sú Tenescowri: "Jak rolníci padali a kutáleli se po svahu z mrtvol, ženy skákaly na padlé muže, rvaly z nich šaty, obkročmo na ně sedaly a uprostřed krve, křiku a smrtelných křečí je znásilňovaly. A na kraji se na mrtvých a umírajících krmili jejich druhové."

Koniec knihy sa niesol v pochmúrnej nálade, bol som dojatý so vzťahu Toca s Tolarom a ešte viac zo smrti jednej významnej osobnosti knihy :´(. Pri druhom prečítaní už som vedel, čo ma čaká (pri prvom čítaní som bol v šoku - autor opísal smrť dôležitej postavy na 3 riadkoch...), no aj tak som bol smutný a celú knihu som v duchu kričal, nech sa to zmení - na Kallora som nadával ako pohan, zosielal som na neho najväčšie kliatby, škoda len, že v našom svete nie je mágia. Nikdy ma nezasiahla smrť nejakej knižnej postavy viac. Okrem toho padne veľa "menej" dôležitých postáv, koniec knihy sa nesie v znamení sita - "nejslabší, máte padáka". Paliči mostů, vzdávam vám hold, hlboko sa vám klaniam.

******************************

"Vzdálenost mezi nimi a tebou se již skrátila, Whiskeyjacku. Tví vojáci za tebou pújdou i do Propasti, pokud jim to rozkážeš. - Korlat

Odporúčam knihu čítať hneď po prvom diele, pretože na neho nadväzuje a neprináša veľa nových postáv. Konečne sa toho čitateľ veľa dozvie o fungovaní sveta, množstve starých rás a hlavne na dvere začne klopať najväčšie hrozba - Chromý bůh. Veľmi dobre sa mi čítala linka s Tocom, pani Závisťou a segulehmi. Už teraz sa teším na štvrtý diel a Karsu s jeho dreveným mečom.

"Královno snů. Takhle vyděšenýho jsem tě ještě nikdy neviděla, čaroději. Nejspíš z toho budu chcát kostky ledu." - Pazderka na Rychlého Bena.

"Ty, sapére, jsi bahno pod kamenem v potoce protékajícím ohradou s nemocnými prasaty." - Honec na Křováka.

Tento komentár som napísal pred skoro štyrmi rokmi (2013). Dodnes mám z príbehu zimomriavky a keby som mohol, hneď by som si celú ságu išiel prečítať. Keby sa knihy dali čítať vo forme drogy - len pichnúť do žily a máte celý príbeh v sebe. Alebo si už len stačí zmazať pamäť a užiť si Malaz ešte raz...

2 27.01.2017

Smrt bude mým mostem - Toblakajské pořekadlo

"Lepší je vlézt do pasti, kterou vidíš, než do té, kterou nevidíš." - Kalam

"Posmívají se našim urozeným, věděl jste to, dědo? V debrálštině pro nás mají jméno. Víte, co znamená? Psí řetěz. Coltainův psí řetěz. On vede, ale cení zuby, ale kdo mu poštěkává za patami, jestli ne ti, o kterých přísahal, že bude chránit? Á, taková jména mají hloubku, nemyslíte?" - Lull

********Spoilers! ********

Druhá kniha Eriksonovej Malazskej série je zasadená do úplne nového piesočnatého sveta "Sedmiměstí". Zo starých postáv stretnete len Kalama, Kvítka, Šumaře a Apsalar a pár ďalších a práve táto dejová línia so starými známymi vás bude baviť najviac, pretože po čase sa stretnú s legendárnym Icariom a jeho spoločníkom Mappom a mimo iného aj s Iskaralom Pustom, čo je IMHO najzaujímavejšia postavička v tejto časti. Časť s Felisín ("Felisín z rodu Paranů, jejíž sestrou je pobočnice Tavore, jejíž bratr jezdil s pobočnicí Lorn. Urozená, rozmazlená holčička. Kur*a."), Heborikom a Baudínom bola podstatne slabšia a rozvláčnejšia, dočkáte sa neustáleho putovania po púšti. Tretia dejová línia sa zaoberá hlavne historikom Kalousom, ktorý bude svedkom krutého povstania a zažije veľa krušných chvíľ uprostred boja medzi Záchlumčanmi, ktorých vedie Coltain. Strhujúce dielo, čo vám budem hovoriť. Erikson nešetrí telami ani dušami civilistov alebo vojakov a podsúva čitateľovi temné dielo krvavého povstania, v ktorom mi veľakrát vyrazil dych - napríklad Coltainovou smrťou, Pormqualovou tuposťou a zbabelosťou a konečným ukrižovaním tisíciek vojakov na Arenskej ceste. Môže sa zdať, že v knihe je málo krutých a temných pasáží, no keď Erikson o nich raz začne písať, majú silu a dostanú vás do kolien a vy rozmýšľate, či je naozaj v ľuďoch taká krutosť a prestáva vám z toho rozum stáť ako hlavným postavám.

Uvediem príklad pre silné žalúdky: "Kalous videl, že tady propuklo skutečné šílenství. Muže rozpárali, vytáhli jim střeva a omotali je kolem žen - manželek, matek, tet a sester - které nejdřív znásilnili, než je uškrtili na vnitřnostech. Historik videl děti s rozraženými lebkami, nemluvňata naražená na špízy pouličních prodavačů tapu."

Pár výtok mám hlavne k dosť neprehľadným bojom, takže som sa v nich nedokázal vyznať. Kvítko a ani Apsalar sa k "slovu" moc nedostali, zato Šumař hviezdil a strieľal zo svojej kuše jednu svietivku a práskavku za druhou. Na druhú stranu sú niektoré pasáže veľmi dojemné - vzťah Mappa s Icariom, tam som skoro uronil slzu.

Akurát počujem vonku krákanie vrán, vždy si spomeniem, že určite nesú dušu Coltaina :-)

********

Záchlumčané jsou démoni. Dští oheň. Jejich šípy se ve vzduchu kouzlem zmnožují. Jejich koně bojují se zlověstnou inteligencí. Vyvolali mezlovský ascendent a poslali ho do Sedmiměstí, kde teď čelí bohyni Smršti. Záchlumčany není možné zabít. Už nikdy nevyjde slunce.

"Nemůžeš něco předělat, dokud to nejdřív nerozbiješ." - Felisín

"Jestli nás povýšíte, pane, tak vám jednu vrazím, takže budete mít obě strany obličeje stejný. A až skončím, Bouřlivák vás nejspíš nakopne. Pane. - Gesler

"Žádný z vás není hoden ani toho, aby čichal prdy mého koně!" - Šumař

4 27.01.2017

Mal som chuť si po dlhšej dobe prečítať niečo od pána Simmonsa, a tak sa mi, okrem jeho "obrov", dostala do rúk útla sci-fi knižka bez sci-fi motívov.

"Chyba je pořád jen čekat a čekat na vyrovnání dluhu, jako by to byla odměna, kterou dostaneš. Pracuješ a čekáš a pak pracuješ ještě víc, zatímco všem ostatním a sobě říkáš, že dobré časy přijdou, a pak se všechno rozpadne na kousky a tobě jen zbude čekat na to, až umřeš."

Kniha, ktorá podaním príbehu pripomína skladanie puzzle. Čitateľ si musí postupne čítaním preskakujúcich častí života Baedeckera vytvoriť jeho život, keďže sa jedná o staršieho pána, ktorý bol kedysi astronautom a teraz žíje životom po sláve. Prelína sa tu ako minulosť, kedy bol na Mesiaci, tak akási "prítomnosť", no tá je odstrčená inou "prítomnou budúcnosťou". Treba čítať pozorne a aj pre túto rozpolcenosť si kniha nezískala veľa čitateľov.

"Já jsem svět, a já jím tento svět. Kdo ví toto, ten ví."

Každá kapitola je akýmsi miestom moci, kde príbeh vyvrcholí a s každou novou začína iná kapitola astronauta Baedeckera. Zamiloval som si jeho vzťah s Maggie a hltal každý ich spoločný dialóg a myšlienku v ňom! To bola najlepšia časť knihy - prílet do Indie a keď stúpali na horu. V knihe sa dajú nájsť úžasné momenty a myšlienky, no ku konci začne byť kniha nudná, autor sa zapodieva technickými vecami a záver ma nijako neoslnil. Srdce zaplesá určite všetkým pilotom, ktorí sa vyznajú v popisoch helikoptér a lietadiel.

Preklad knihy ma zamrzel. Veľa chýb a nepresností. Naopak potešila zmienka Black Hills, na ktorú si už brúsim zuby. Celkovo ma Fáza gravitácie nesklamala, čítala sa dobre, aspoň som si mohol oddýchnuť od všetkého nadprirodzeného a pretechnizovaného...

"Mám jednu blízkou osobu, někoho, koho moc miluju a podezřívám jej, že je hodně moudrý - věří na bohatost a tajemství vesmíru, a nevěří v nadpřirozeno."

3 27.01.2017

"Hele, legendy se pořád předělávaj. Po pár stoletích už budou říkat: ,Za časů našich praotců se jednoho dne zjevil třicetimetrový útes neuvěřitelně kvalitního afgánského haše za osm bilionů dolarů, dštil oheň a hřímal: Chcípněte, eskymáčtí psi! a my jsme bojovali kostěnými oštěpy a na hlavu ho porazili.´"

Tož, mám za sebou dalšíu kúlovskú dickovku zo sveta drog, heráku, hašiše, mariášky a úplne supr dupr Smrti, kerou má už každý kúl človek, čéče. Som z teho úplne na srač*y wole, čtivé to bolo jako kebystesidali Herák a mariáš(ku) zároveň...

...ale teraz už vážne. Temný obraz bol pre mňa oveľa prehľadnejší a pútavejší (mimochodom, rozhovory postáv nemajú chybu :) než Ubik alebo Tři stigmata, čo sú knihy, ktoré som od Dicka (naozaj mu nechcem nadávať) zatiaľ prečítal. Čitateľ sa tu dostáva do hlavy Boba Arctora, ktorý je tajným agentom v rade drogových dealerov a má za úlohu chytiť "väčšiu rybu", no ako sám pomaly zisťuje, vyhnúť sa kontaktu s lákavou drogou S nie je jednoduché. Aj keď som stále očakával nejakú pointu alebo koniec s veľkým K (naozaj to nemyslím dvojzmyselne), nedočkal som sa, no Dick to vysvetlil na konci, že o pointu vôbec nejde. Ide o to... ale veď na to prídete aj sami... Naozaj si neviem predstaviť, ako niekto z tejto knihy mohol urobiť zmysluplný film - no podarilo sa a musím povedať, že po zhliadnutí filmu musím knihe dať plný počet... na záver poviem len, wow...

"Kdybych měl řídit tvoje auto, určitě bych zmáčknul nějakej špatnej knoflík a za chvíli by lítalo nad L.A. jako goodyearovská vzducholoď. Ještě by mě poslali hasit ze vzduchu ropný vrty boritanem."

2 24.01.2017

Clarkova poviedková zbierka o vesmíre, osídľovaní planét, ďalšom živote v nekonečnom vesmíre a rôznych odkazoch smerovaných do budúcnosti, ako by asi mohla vypadať budúcnosť ľudstva alebo čo sa asi stalo v minulosti, že nás to, možno, nakoplo a premenilo zo "zvierat" na inteligentné bytosti (kniha bola napísaná už v roku 1953). Najviac sa mi páčila poviedka "Na úsvitu věků" aj keď podobne dobrá bola aj "Mez odolnosti" a "Nemesis". Kniha má teda zdravé jadro, škoda len, že jej krajné poviedky neboli pre mňa až také zaujímavé. V tejto zbierke sa nachádza aj "Hlídka", vďaka ktorej vznikol román 2001: Vesmírna Odyssea. Let na Mesiac, ktorý bol v ´54 roku snom všetkých ľudí je dnes takmer "bežná" záležitosť (zachvíľu si budeme objednávať letenky na Mars za niekoľko miliónov :). Po celkovom výpočte, zrátaní a delení mi hodnotenie vyšlo na pekných 70%. :)

2 24.01.2017

"S městy je to stejné jako s lidmi, pane Vandemare. Nejdůležitější je stav jejich střev." - pan Croup

Neil Gaiman ukazuje čitateľom prečo čítajú knihy! A prečo práve fantasy. Okrem toho zručne a sotva viditelne porovnáva Podlondýn s dnešným svetom (trh so zbytočnými vecami). Musím spomenúť, že knihu si na maximálnu možnú mieru užijú praví londýnčania, ktorý dýchajú londýnsky vzduch, majú možnosť chodiť londýnskym metrom a poznajú všetky londýnske ulice (aj zostupnú) a môžu si prehrať príbeh priamo v nich.

Zo začiatku mi Nikdykde prišla nudná, plná klišé a obohratých pesničiek, ktoré nájdete v každej druhej fantasy knížke. No potom autor po zhruba dvesto stranách poslal Richarda po kľúč a vtedy ma dostal. Práve tou scénkou na stanici metra, kde sa hlavný hrdina potáca na pokraji reality a šialenstva, tam som mu to všetko zhltol do slova a do písmena. Hneď po tom som sa na knihu pozeral z iného uhla a videl v nej nielen šialený príbeh o Podlondýne, do ktorého sa prepadávajú ľudia škárami, ale aj akési posolstvo, ktoré nám chce autor prostredníctvom tejto knihy posunúť. Každý si ho môže vyložiť po svojom - ja som si ho vyložil práve "prečo čítame fantasy / sci-fi knížky?" Pretože je to krásny útek od reálneho, sivého a nudného sveta, kde môžeme snívať svoje vlastné sny alebo sny niekoho iného a preto mi aj táto kniha prirástla k srdcu. A na otázku, ktorú položili Neilovi, či by som hovoril s krysami po prečítaní tejto knihy, musím povedať jednoznačnú odpoveď: Áno!

Neviem prečo, ale pán Croup mi strašne pripomínal Kruppeho z Malazskej knihy padlých a Vandemar zase Voldemorta.

"Měl bych tě rozpárat od chřtánu po břicho a hádat ti budoucnost ze střev." - Krysomluvčí

5 24.01.2017

Zírali na něj s tupým úžasem, s jakým zírá dobytek na farmáře, který zešílel a vleže sebou mrská a ječí na podlaze stodoly.

Pri tejto knihe som sa kráľovsky bavil. Čítala sa na jeden dych a čím viac som z nej prečítal, tým som chcel samozrejme viac a tešil som sa na to, čo Ben Richards vymyslí ďalej - podobne ako sa teší malé dieťa, ktoré vidí kúzelnika po prvý krát. To, že je Běh o život sólovejšieho a priamočiarejšieho charakteru, nevadí vôbec, King sám píše, že ako Bachman chce písať viac akčnejšie knihy a chce sa pri nich odviazať od svojej tradičnej hororovej formy. Škoda len, že v samotnom úvodnom rozprávaní Kinga - "Prečo je dôležité mať Bachmana" - som sa nechcene dozvedel koniec Běhu o život, takže vám prvé slová Kinga odporúčam nečítať, no celkové hodnotenie a ani pohľad na knihu to pre mňa nezmenilo.

"Jestli si nepřestaneš hrát se sirkama, Johnny, vypustím z komory Evana McConea."

Kingov svet je šedý a temný, na každom kroku vidíte biedu i chudobu a keď sa pozriete na oblohu, uvidíte namiesto azúrovej modrej len smogovú sivú, popolavú od znečisteného ovzdušia. Ben Richards má manželku, ktorá musí zarábať vlastným telom, chorú dcéru a sám je bez práce, takže mu nezostáva nič iné ako skúsiť nemožné - prihlásiť sa do najťažšej hry na svete - Beh o život - prežiť tridsať dní a utekať Lovcom, médiám a ľuďom samotným, stať sa prízrakom, abstrakciou, fikciou. Podarí sa mu to?

Na každý jeden dialóg sa budete tešiť, Benove hlášky sa možno nestanú kultové alebo nezabudnuteľné, no určite si ich užijete plným dúškom. King má svoje remeslo zvládnuté neskutočne precízne, každá veta do seba zapadá, všetko pôsobí tak, ako keby to tak malo byť a vám sa v mysli utvára príbeh, ktorý určite stojí za prečítanie. Apropó, takmer celú knihu sa mi zjavoval v hlave jeden dátum (september 2001) a ja som si vravel, či to bola náhoda alebo to urobili podľa jeho knihy. Kniha je dostatočne krátka aby bavila a nezačala nudiť. No a ja len na záver dodám, že kto nečítal knihu a ani nevidel film, nech si radšej prečíta knihu a na film sa vykašle (ako som to urobil ja), pretože už pri hlavnom hrdinovi, ktorý má byť vychudnutý mi Arnie moc nesedí (sorry Šwarco).

Jestli ten pitomec střílel na vzduchový uzávěr a trefil čelní okno, tak musel mít u tý pistole tři stopy vysoký hledí." - Ben

5 24.01.2017

Vždy som si myslel, že Frankenstein je meno oživlej mrtvoly, ktorú priviedol k životu šialený doktor, no až v tejto knihe som sa dočítal pravdu - Frankenstein je doktor, ktorý onú oživlú mŕtvolu privedie k životu. Konečne som sa dostal k legendárnej knihe Mary Shelleyovej, ktorá je považovaná za jedno z prvých sci-fi diel. Zo začiatku som ku knihe pristupoval s obozretnosťou, či sa skutočne jedná o originálneho a jedinečného Frankensteina, ktorého som si tak chcel prečítať, pretože som v TV videl už veľmi dávno jeden starý film, ktorý bol pojatý ale úplne inač, takže som mal v tom guláš. Mary rozpráva mnoho pútavých príbehov, ktoré sa vetvia a vy sa ponárate hlbšie a hlbšie - najskôr tu máme expedíciu (je písaná formou denníka), ktorá nájde Frankensteina, tvorcu oživlej mŕtvoly, on expedícii vyrozpráva svoj životný príbeh a vo Frankensteinovom príbehu zase povie príbeh jeho vlastný výtvor bez mena. V roku 1818 sa čitatelia mohli dostať do Nemecka, Francúzska alebo Anglicka, čo bolo na dobu vzniku nevídané. Dnes už toho veľa nepovie a množstvo čitateľov odradí svojou starobou, ničmenej stojí za to prečítať si toto jedinečné klasické dielo, ktoré určite niečo svojim vznikom naštartovalo.

6 24.01.2017

"Smrt je ta nejdelší část lidského života."

Výborné sci-fi - na to, v ktorom roku vzniklo, klobúk dole. Zo začiatku čitateľ musí veľmi dobre čítať medzi riadkami a rozmýšľať, do akej dimenzie nás to autor vtiahol a aké bizarné sú jeho predstavy. V strede knihy už budete približne vedieť plán autora, kto sú vlastne obri, Greeni a Votrelci. Na konci všetko do seba krásne zapadne a vám sa zodpovedajú skoro všetky otázky. Škoda, že kniha skončila tam, kde skončila, bol by som za pokračovanie, no na druhej strane by som nechal záver otvorený taký, aký je, aj keď som z neho nebol nadšený. Ak by vás odradil už hneď začiatok a bol by na vás príliš zložitý, všetko je jednoduchšie, než na prvý pohľad vyzerá. K postavám som sa nevedel prispôsobiť - môj vzťah k nim sa niekoľkokrát počas knihy menil, no Royovi Complainovi som držal palce, pretože tam z nich bol asi najnormálnejší (až na tie jeho výbuchy zlosti). Úplne najhoršie je potom niekomu vysvetľovať, o čo sa v knihe jedná, aby ste danému človekovi nevyspoilerovali nejaký fakt. Najlepšie vysvetlenie asi je: "Prečítaj si anotáciu". :) 90%

"Lepší je ďábel, kterého dobře znáš, než ten, kterého neznáš vůbec."

7 24.01.2017

(Uwaga – tutaj tam spoiľer - po drugé!) Posledná časť z prvej trilógie (u nás tetralógie) zo sveta Mikdemie skončila tak, ako skončila, no sám som sa do konca nehnal, pretože ma príbeh celkovo dosť nudil. Vedel som, že hrdinovia, ako ich podáva Feist sú nesmrteľní, a tak som sa nemusel báť ani o jedného z nich. Veľkú mieru pozornosti dostane opäť Jimmy (so svojím priateľom Locklearom, ktorý hrá zase prvé husle v ďalšom buď knižnom alebo skôr hernom deji - Betrayal at Krondor) a Arutha, aj keď Jimmy ku koncu ako postava úplne vybledol a stratil sa (rovnako ako Arutha). Línia s Pugom a Tomasom a ich sci-fi blúdení galaxiami ma nudila, aj keď tvorila kontrast napríklad k bitke o Amengar (tam som doslova vedel, ako to skončí, aj keď samotná bitka nebola popísaná zle). Koniec autor ako keby nezvládol, rýchlo ho skončil a zabalil do happyendu. Ničmenej, -násťroční budú v ráži. A BTW, ešte musím upozorniť na viac chýb v texte, ktoré na mňa pôsobili dosť rušivo.

"Nepodceňujme toho hlenožrouta. Určitě má něco za lubem." - Amos Trask

2 23.01.2017

(Uwaga - tutaj tam spoiľer) Začnem z ostra. Ak si naozaj nechcete skaziť zážitok z čítania, vôbec nečítajte anotáciu na zadnej obálke knihy, pretože prezrádza takmer polovicu príbehu (to jest tak 170 strán), ktorý sa po prečítaní anotácie stane nudným. Taktiež ma štvala nesmrteľnosť "dobrých" postáv. Aj keď atmosféra v tretej časti potemnela, nemôžem nenapísať, že napätie nejako vymizlo, pretože už dopredu viete, ako to asi skončí a, vďaka nesmrteľnosti postáv, v knihe nie sú žiadne väčšie zvraty, keďže vždy, keď je družina v ohrození, stane sa zázrak a niekto ju zachráni.

V tretej časti (originálne v druhej) znovu sledujeme púť Aruthu, ku ktorému sa pridá aj Pug, Jimmy Ručka (osobne túto postavu zlodeja považujem v knihe za najlepšiu), Meecham, Laurie, Martin a zopár nových postáv ako Dominik, a tak ďalej. Je to klasická fantasy knížka o porazení zla dobrom, takže nejaké intrigy medzi postavami naozaj nečakajte. Autor má vytýčené postavy dobra a zla a s nimi nehne ani doprava, ani doľava. Normálne som čakal, kedy už budú bojovať proti Murmandamusovi a oni celú knihu len hľadali jeden poondiaty trn a pritom si celej veľkej tlupy nevšimol ani jeden peklomor. Frodo by sa celému Murmandamusovi zasmial do tváre, keďže Sauron, ako zlo, pôsobil oveľa silnejším dojmom. Murmandamus mi pripadá ako taký naštvatý trpaslík, ktorého malé deti ťahajú za fúzy.

V knihe sa za tých 400 strán vlastne nič poriadne nestalo a pôsobí na mňa tak, že by vôbec nemusela byť. Aj tak sa kniha číta veľmi dobre a vlastne sama od seba, no už mi to začína pripadať ako keby autor začínal upadať do rutinného písania, podobne ako Harry Turtledove a jeho Bouřlivé věky. 70%

2 23.01.2017

"Jsem Ashen-Shugar, Valheru. Zničím každého, kdo se pokusí vtrhnout do mého světa s nekalými úmysly."

Druhý diel Pugovho a Tomasovho dobrodružstva už nie je vôbec o nich. Pojednáva skôr o princovi Aruthovi a o celkovom probléme a tým je vojna, ktorá trvá už príliš dlho. Celá kniha je (ako som očakával už po dočítaní prvého dielu) temnejšia než prvý diel a to je veľmi dobré, no nedá mi povedať, že nie je dostatočne temná, aká by mohla určite byť. Každej jednej hlavnejšej postave autor dáva priestor, aký si právom zaslúži, no vyložene nevedie Pug alebo Tomas (ktorí by mali hviezdiť v hlavných úlohách), ktorých uvidíte v knihe len zriedkavo (okrem konca). Konečný vývoj na konci knihy Puga a Tomasa bol vyložene naivný, oplývajúcimi značným množstvom klišé a predvídavosti, no bola zábava ho sledovať, pretože bol ich prerod taký iný (nechcite, aby som vám ho vykecal), no v zásade je to kniha pre násťročných, takže, ako som napísal už pri prvej knihe, mladšie ročníky budú slintať, tí starší... veď viete.

Je veľmi dobré, že kniha nestojí na jednom bode ale z ničoho nič prejde rok alebo 4 roky a vy sa pomaly dozvedáte, čo sa vo svete udialo nového (to mi napríklad u Flewelling chýbalo, pretože ona opisovala každý Boží deň). Začiatok knihy ma bavil tak napoli, vojenské porady vôbec, keďže im chýbala nejaká väčšia taktika a len riešili či pošlú na nepriateľskú armádu vojská zo Západu alebo Východu, Pugov výcvik a jeho putovanie Kelewanom ma veľmi bavilo, Tomasova premena už menej a koniec (výstup v koloseu a celý popis od bojov až po výčet živlov nemal chybu, autor chcel asi prirovnať hry a ľud, ktorý sa baví násilím práve k Rímu, ktorý aj padol, no keby vtedy mali rimania takého múdreho mága z inej planéty ako Tsuranuanni, asi by Rím "žil" dodnes) bol konečne epickejší a konečne Macros odhalil svoju pravú tvár (aj keď vyvstalo x-krát toľko ďalších otázok). Škoda len, že ma to nejako nepostavilo zo stoličky, a tak som nefandil žiadnemu protagonistovi, keďže som vedel, že to je len rozprávka. Od prvého a druhého dielu som čakal viac, no keďže sa to tak dobre číta, musím dať nadpriemerné hodnotenie. Dúfam, že ešte v ďalších dvoch knihách Puga s Tomasom stretnem, pretože konečne sa z nich stal niekto, o kom by sa dali písať básne.

"Je jich jako vší v žebrákových vousech" - Jimmy Ručka

1 23.01.2017

"Otec říkával, že mezi podivným lidským podnikáním je válka rozhodně tím nejpodivnejším." - Arutha

Prvý diel Trhlinových válek približuje detstvo a dospievanie Puga, Tomasa, Carline, Rolanda a ďalších postáv, pričom do sveta Midkemie vtrhne vojsko z iného časopriestoru (vo svete Trhlinových válek sa jedná o sériu Sága o Impériu - úplne mi pripomínali Číňanov). Zatiaľ sa všetky postavy len rozmiestňujú po svete a putujú, no prvý diel by taký mal byť, pretože sa dozvedáme o mestách a krajine sveta Midkemie naozaj dosť. V tomto svete nájdete všetky klasické rasy - trpaslíkov, elfov, temných elfov, trollov, drakov atp., takže niekomu môže kniha prísť podobná s Tolkienom alebo ďalšími podobnými knihami (ja som si okrem Tolkiena spomenul ešte aj na Tobina od Flewelling, čo bolo podobne napísané). Autor píše trochu naivne (samozrejme, veď vidíme svet očami detí), no myslím si, že od toho upustí pri ďalších dieloch a uvítam aj trochu atmosférickej temnoty, ktorá mi tu chýbala (holt, som už asi zvyknutý na Eriksona). Mladšie ročníky budú slintať, tí starší... veď viete.

Pravdupovediac, začiatok knihy na hrade ma veľmi bavil. Prišlo cestovanie a to ma nebavilo, no a koniec ma bavil tak napoli. Kniha zo začiatku ide len a len s Pugom, no neskôr sa rozdelí a my môžeme nazrieť do hlavy aj Tomasovi, Rolandovi alebo Aruthovi. Myslel som si, že mágia bude rozpísaná oveľa detailnejšie a Pug sa niečomu na svojej púti aj naučí, keďže kniha má názov MÁG, očakával som väčší ohňostroj (rovnaký by som si mohol urobiť na Silvestra, doma na záhrade).

"Některá láska přichází jako vítr od moře, zatímco jiná vyrůstá pomalu ze semínka přátelství a laskavosti." - Tully

2 23.01.2017

Naozaj úžasne nadčasové dielo, ktoré bolo napísané už v roku 1879. (Ďalej môžete nájsť nejaké spoilery...)

Predstavte si dvoch ľudí - obaja dostanú po 250 miliónoch dolárov. Jeden z nich je francúzsky vedec, ktorý ich použije na vedecké účely a aby sa mali ľudia lepšie - postaví zdravé mesto. Druhý je nemecký profesor, ktorý ich, ako ináč, využije na vojenské účely, zbrojenie, teda výrobu diel a nových zbraní. Po čase prichádza k určitému stretu, ale to by som už prezradil príliš veľa - vlastne v anotácii je toho prezradeného ešte viac než v mojom komentári. Ocelové mesto žije v dobe pary, parných strojov, anglických klobúkov a Európy v najlepších vedeckých rokoch (ako malo Anglicko zahájenie olympijských hier, kde použili obrie komíny a kuli olympijské kruhy rovno na pľace, ocelové mesto mi to hneď pripomenulo).

Mám doma výtlačok z roku 1955, čo je už dosť starý kúsok písaný v archaickom jazyku s krásnymi, vkusnými obrázkami. Číta sa ľahko, plynule, kniha je veľmi útla, čo v dnešnom prívale "tučných kníh" je až smiešne. Čítať niečo také v tej dobe muselo byť určite úžasné, dnes už toho toľko nepovie, no každý z nás si môže zobrať z konca ponaučenie, škoda len, že ju tak málo ľudí pozná. Verna si vždy rád prečítam.

4 23.01.2017

"Guten Tag, mein alte Freund. Wie geht´s mein kleine Bauer?" - oberst (z tejto vety ma vždy zamrazí)

Hladové hry bola moja prvá prečítaná kniha od Dana Simmonsa, no aj keď to nie je jeho najlepšie alebo najvýznamnejšie dielo, kniha je naozaj veľmi dobre napísaná. Simmons píše lepšie než King alebo Barker. Jeho horory sú tak medzi nimi - ako keby si bral to najlepšie z Kinga a Barkera a pridal do toho ešte svoj vlastný kryštalický um (nepreháňa v sexuálnych alebo násilných scénach ako Barker a nie je taký jemný ako King). Hladové hry majú spád, no kniha je na druhú stranu veľmi trpezlivá a od čitateľa taktiež vyžaduje trpezlivosť. Dej budeme vidieť očami niekoľkých osôb - od Melanie, kde autor používa ja-rozprávanie, cez šerifa Gentryho, Natalie, slizkého Haroda alebo Saula (jeho rozprávanie o koncentračných táboroch bolo neopakovatelné, doslova som si ich užíval a hltal každú jednu vetu). Najlepšie na knihe je, že nenudí a autor dokáže posúvať dej prostredníctvom striedania postáv, ktoré danú situáciu vidia najlepšie, a tak v tom nemáte vôbec guláš (ako v postavách, tak v príbehu) a sami môžete rozmýšľať, dumať nad ďalšími pohybmi figúrok v hre. Samotné zakomponovanie šachovnice do hry mi vyrazilo dych, no prvýkrát mi nejak nevyšlo (neviem, či to bolo prekladom alebo mojou chybou). Samozrejme, Nemcov budete zase o ďalší zúrivý stupienok nenávidieť, veľakrát na nich budete počas knihy nadávať, hlavne na obersta (plukovníka) Willyho a celý nemecký manšaft, na ktorom tróni(l) Hitler. Hladové hry sú rozdelené na tri knihy. Teraz ich trošku rozoberiem (môžu sa v nich nachádzať spoilery).

"Nina Draytonová se mnou sváděla verbální souboj vyznačující se směsicí pobaveného pohŕdání a škodolibé vyzývavosti, jemné jako kočíčí drápky zahalené v sametu." - Melanie

V prvej knihe (Zahájení) sa naozaj len rozmiestňujú figúrky po "hracej ploche", dozvedáme sa bližšie info o naších hrdinoch (či už kladných alebo záporných) a hlavne odkrývame tajomstvá schopnosti, ktorú používajú übermenschen (smrtelníci ich prezývajú "upíri"). Už na päťdesiatej stránke kniha naberie zbesilé tempo s Melanie, ktorá v knihe tvorí takú "hlavnú" hrdinku, aj keď ju po prvej akcii dlho neuvidíte.

Druhá kniha (Střední hra) je o niečo (o dosť) akčnejšia. Konečne sa viac dostane na Melanie, ktorá je v hĺbke duše pokojná, no na vonok pôsobí ako stará baba s prasknutým vedením (pasáž s Vincentom nemá chybu). Páči sa mi prelínanie dejových liniek Gentryho, Natalie a Saula a ich odlúčenie a následné snaženie sa znovu spojiť. Akčné pasáže s gangom v Germantowne v čele s Marvinom boli sviežo kontrastné. Slizskú trojku Barent-Colben-Kepler(+ Sutter, ktorý je odený do rúcha baránčieho - s ním sa stretnete ale až v tretej knihe) budete nenávidieť a priať im pomalý, veľmi pomalý odchod z tohto sveta.

Tretia kniha (Koncovka) začína o tri mesiace po posledných udalostiach z druhej knihy. Začína veľmi rozvláčne (je z nich najdlhšia a má cca 400 strán), no o to velkolepejší je koniec. Kladné postavy sa pripravujú na stret so zápornými a ani vy a postavy samé neviete, ako to celé dopadne. Škoda len, že kniha nezachytáva bližšie Hitlera alebo celkovo viac neopisuje "upírov", ktorí nimi vlastne klasicky nie sú.

Čítanie Hladových hier mi pripadalo ako dívať sa na kvalitný, naozaj kvalitný thriller s prímesou fantastiky a hororu. Postavy sú naozaj premakané, ako po opisovej stránke, tak po stránke psychyckej. Krásne si viete všetky osoby v knihe predstaviť - Saul (aj keď nebol černoch) mi pripomínal Morgana Freemana, Gentry zas seržanta Baptistu z Dextera. Veľmi sa mi páčilo používanie nemčiny (keďže som z nej maturoval, aj keď ju neznášam), kniha dostala "germánsky" nádych a atmosféru koncentákov som si vedel živo predstaviť. V knihe je veľa silných scén, kedy autor nešetrí ako kladnými, tak aj zápornými hrdinami, takže každý jeden môže kedykoľvek zomrieť. Pritom jednotlivé postavy jednajú logicky a sami si vyradia svoje možnosti, z ktorých si vyberú, podobne, ako by ste to robili vy. Samozrejme, v knihe je kopec nelogických vecí, no ja nie som ten tym čitateľa, ktorý by sa odkazmi na nich vyžíval :-). Knížka by mohla byť pokojne kratšia, neuškodilo by jej o pár stoviek strán menej. Aj tak si zaslúži vysoké hodnotenie, pretože Simmons svoje rané dielo zvládol naozaj výborne. 90%!

Auf Wiedersehen...

4 23.01.2017

Tak toto bol nářez! Aby ste si Mariňakov užili na sto percent, treba knihu čítať viackrát, aby sa zažili a zapamätali si postavy, pretože ich je veľké množstvo a z väčšej časti ich autor ani nejak bližšie neopisuje. Na jednej strane je to výborné, pretože tak platí pravidlo anonymity a ak nejaká postava zomrie (bude ich zomierať ako na jatkách), tým, čo ich zabili, poviete: "Svinéééé!" a idete ďalej. Na strane druhej som si obľúbil hlavne nerozlučnú dvojku Kaminskeho a Drakea, poručíka Harisa, seržanta Seeksa, pilotov O´Neilla a Dinersa, Hicksa a Tylerovú (drsnú kočicu) a v poslednom rade aj strelca Clarka. Autor bral na mená svojich vojakov určite inšpiráciu z rôznych kníh svetových autorov, filmov alebo hier, pretože som si mohol takmer každého jedného vojaka niekam zaradiť. Ničmenej, bol som sklamaný, že mariňáci skončili takmer "v strede" knihy (jednoducho ma zaujímal osud hrdinov, ako ďalej pokračoval), no nasledujúce poviedky v tejto tučnejšej edícii mi to čiastočne vynahradili. Príbeh nechcem prezrádzať, pretože v knihe je množstvo zvratov, no určite každí bude vedieť, ako to dopadne (niekoho napadne inšpirácia z Votrelca alebo Duny). Bonusy potešili - hlavne hneď prvá poviedka 95 a pol hodiny, Rub a líc a Slibuji, ostatné boli slabšie, no ako celok prinášali staré postavy, a tak ste im mohli ešte raz zamávať zbohom . Rozhodne si Mariňákov dám niekedy znovu. A keby vyšiel film (čo určite nevyjde), nebol by som proti!

__________________________

Kdyby se elektronika dokázala radovat, udělala by to právě nyní. - mikroprocesor

"Taky jsem si nikdy nemyslel, že na vlastní oči uvidím, jak se podstavec pro ukájení chtíče změní v biologicky dokonalý druh - v mariňáka!" - Kaminsky

"Ne! Je rozhodnuto. Hráli jste si s osudy jiných. Teď jsem bohem já a vrátím vám to i s úroky. Vychutnejte si ten pocit!" - Hicks

5 23.01.2017

Klasická a celkom dobrá sci-fi vyvražďovačka vo vesmírnom plavidle známom ako Nightflyer. Príbeh sa mi veľmi podobal na Clarkovej Vesmírnej odysee (čo sa akčnej časti týkalo), no Martin nič nevysvetľuje podobne nudne na začiatku ako Clarke, takže sa čitateľ môže hneď pustiť do tej najzaujímavejšej časti.

Deväť vedcov prišlo na loď Nightflyer, ktorej kapitánom lodi je záhadný Royd Eris, pátrať po legendárnych Volcrynoch, novej inteligentnej rase, ako si všetci myslia na začiatku. Zo začiatku toho ani vy nebudete veľa chápať, no na konci to pochopíte a boli by ste radi za viac textu, no kniha aj tak príjemne (v zmysle ukončenia a nasýtenie čitateľa) končí. Postavy sami o sebe neboli až tak sympatické - samozrejme, nájdeme tu každého v inej profesii - tu biológ, xenotechnik, tam vylepšený model alebo psionik / telepat (závan Dickovými dielami). Pre niekoho to môže byť horor, no pre mňa to bola zábava sledovať a tipovať, koho ďalšieho "to" sejme, pretože mi bolo jedno, ako posádka dopadne - viac ma zaujímala nová, temná rasa, ktorá si to pádila vesmírom strašne dlho.

2 22.01.2017

Královna věštců je vyvrcholením trilógie o Tamir Velikej, ktorá si právom zaslúži tento titul. Oproti dvom predchádzajúcim častiam je posledná časť značne lepšia a konečne sa vyvrcholia konflikty medzi Tamír a Korinom a uzavrie sa teda aj celá séria - koniec bol dojímavý (hlavne s Korinom), keďže sa čitateľ definitívne lúči so svojimi hrdinami, ktorých som videl hlavne v Tamír, Ki a Arkonielovi. Veľmi zaujímavá bola časť so šamanom horských ľudí Mahtim, ktorý čaroval pomocou oo´lu a oživila tak klasickú schému plnú klišé. Ničmenej som rád, že som úspešne dokončil putovanie s Tamír a môžem sa vrhnúť na nejaký iný kúsok. 90%

"Chvíli na sebe zírali, pak se Ki otočil a vyhřměl z pokoje, namlouvaje si, že je to strategický ústup."

1 22.01.2017

Druhá časť trilógie o Tobinovi (už teda o Tamir) má konečne lepšie pasáže než prvý diel, ktorý pôsobil skôr ako taká veľká introdukcia. Aj keď je ešte prvá polovica knihy v podobe prvého dielu, kedy sa nič moc nedeje, od polovice začne byť dej dynamickejší, konečne sa dozvieme čo to o Atyionu a dokonca ho aj navštívime (som rád, že má Lynn rada mačky) a na rad neprídu len cvičné boje a duely ale aj skutočné bitky s Plenimarom. Veľmi ma potešila kapitola s Arkonielom, kedy testoval nové kúzlo s časopriestorom. Kniha dokáže dojať - aj keď autorka naťahuje príbeh ako sopeľ, (konečne) konečné stretnutia dokážu chytiť naozaj za srdce - aj keď bol priebeh a koniec celkom očakávatelný. Teraz už len prelúskať poslednú knihu, kde na nás autorka prichystala zaujímavé situácie.

1 22.01.2017