Peter Bilý

slovenská, 1978 statistiky

Nahrávám...

Životopis

Oblasti záujmu:
próza, poézia, preklad

Prekladá z jazykov:
Francúzsky jazyk, Španielsky jazyk, Taliansky jazyk

Životopis autora:
Narodil sa 4. mája 1978 v Košiciach. V roku 1998 začal študovať filozofiu v Ríme a ako príslušník rehoľného spoločenstva augustiánov zložil dočasné rehoľné sľuby. V roku 2000 prerušil štúdium a opustil rehoľné spoločenstvo. Od roku 2001 žije v Španielsku, kde popri zamestnaní študuje psychológiu na univerzite v La Coruña.

Literárna tvorba – próza:
Démon svätosti (2004), Vzbura anjelov (2005), Don Giovanni (2006)

Literárna tvorba – poézia:
Spomalené prítmie (2001), V zajatí obrazu (2002), Insomnia (2003, spolu s Martinom Vladom), Posledná siesta milencov (2006), Nočné mesto (2009)

Literárna tvorba – preklad:
Prekladá z francúzskej (G. Apollinaire), španielskej (F. G. Lorca), hispánskej (O. Paz), galícijskej (M. Rivas) a talianskej (G. Ungaretti, E. Sanguinetti, C. Pavese, P. P. Pasolini) poézie.

Charakteristika tvorby:
Výnimočná životná skúsenosť Petra Bilého – niekoľkoročný pobyt v kláštornom spoločenstve augustiánskej rehole – mala určujúci vplyv aj na jeho literárnu tvorbu. Predstavil sa v nej najskôr ako básnik v zbierkach Spomalené prítmie (2001) a V zajatí obrazu (2002). Obe prijala kritika pozitívne ako oživenie mladej poézie avantgardnou smelosťou a príchuťou modernistickej bohémy. Tematicky sa obidve zbierky sústreďujú na protiklad telesnosti a duchovnosti, na rozpor medzi láskou telesnou a jej regulujúcou duchovnou, sociálnou a spoločenskou nadstavbou. Z hľadiska básnických foriem sa jeho poézia pohybuje medzi tradične vysoko oceňovanými formami viazaného verša, ako sú sonety, rispety, ale aj exotické tanky, a voľným veršom. Vo všetkých týchto formách je prítomný básnikov protiklad erotického a osobnostného „lyrického denníka“. Už v debute Spomalené prítmie nachádzame básne bilancujúce jeho kláštorné obdobie: „Čítali sme každú slohu // o modlitbách // k neznámemu Bohu // o kláštornej bohéme. // Dnes nič z toho nevieme...“ (báseň Kláštorná bohéma). Kým v prvých dvoch zbierkach sa Bilý tematicky pohybuje na osi on a ona, pričom tento pohyb má charakter znova a znova vytváraných a rušených úsečiek, vymedzených bodmi erotického vzplanutia a následného erotického ochladnutia, v tretej zbierke Insomnia (2003) priberá do tohto dvojpólového vzťahu aj tretieho protagonistu – dieťa, ako rovnovážny bod zakladajúci dlhšie trvajúcu perspektívu vzťahu on a ona. Dobre ju ilustruje báseň Prelúdium. Hoci báseň je o nenarodení dieťaťa, predpokladá tento tretí, hĺbkový rozmer budúceho vzťahu muža a ženy. Po vydaní Insomnie sa Peter Bilý predstavil ako výrazný prozaik, keď v krátkom časovom rozpätí rokov 2004 – 2006 vydal tri prozaické diela: romány Démon svätosti (2004), Vzbura anjelov (2005) a Don Giovanni (2006). Všetky tri spája typologicky podobná postava mladého muža medzi dvadsiatkou a tridsiatkou a najmä prvé dva romány možno z literárneho hľadiska charakterizovať ako dobové variácie na Bajzov román René mládenca, príhody a skúsenosti. Hlavný hrdina oboch próz žije, študuje a pracuje v zahraničí (Taliansko, Španielsko), pričom akcentuje predovšetkým erotické a ľúbostné vzťahy. Obe tieto podoby vzťahu sú aktualizované nielen dôrazom na nezáväzný a niekedy len úžitkový eros a najmä sex zo strany hrdinu, ale rovnako aj na nezáväznosť v pracovných vzťahoch. Od nich má hrdina rovnaký odstup – nepracuje preto, lebo práca ho napĺňa a uspokojuje, ale preto, lebo je dobre platená. V tomto zmysle sa hrdina Vzbury anjelov sám charakterizuje takto: „Aj ja som sa stal len obyčajným psom, ktorý iba poslušne čaká, kedy mu hodia kosť. Občas brechnem, ale aj to len pre seba a tak, aby ma nebolo počuť.“ Prvé dva Bilého romány možno prijať nielen pre ich sociologizujúcu otvorenosť v zobrazovaní sexuálnych vzťahov, ale rovnako i pre ich otvorenosť v zobrazení vnútorných pocitov, myšlienok a názorov dnešného mladého človeka, ktorý žije a pracuje v zahraničí viac z ekonomickej nevyhnutnosti ako zo slobodného rozhodnutia. Aj najnovší Bilého román Don Giovanni sa v základných príbehových líniách podobá predchádzajúcim prózam: protagonistom je Ján Kasanický, mladý muž pred tridsiatkou. Jeho životný príbeh sa odvíja od chvíle, keď poruší kňazský celibát a postupne sa od služby Bohu zmení na služobníka sexu. Proces „prebehnutia“ zo služby ducha do služby tela sa odohrá počas jeho pobytu v Taliansku, kde ho zvedie, ešte ako kňaza, mladá učiteľka hudby Diana. Sám to vníma ako výraz vlastného pokrytectva, pretože formálne stále zostáva „služobníkom Božím“, ale v skutočnosti slúži svojej sexuálnej prieberčivosti a nenásytnosti. V románe Don Giovanni autor výrazne akcentuje aj tému vzťahu domov – svet. Kasanický o tom hovorí: „Na Slovensku som už dávno nebol doma, v Taliansku tiež nie. Bude raz Taliansko pre mňa domovom?“ A na inom mieste románu: „Už pred odchodom do Talianska som sa v slovenskom spôsobe myslenia neraz cítil ako cudzinec, hoci som krajinou a ľuďmi nepohŕdal, iba som im nie vždy rozumel. Slovenskú mentalitu som možno nikdy celkom nemal a taliansku som nepochytil.“ Sú to znepokojivé otázky, ktoré si už dnes kladie a v budúcnosti isto bude klásť práve Bilého generácia, čoraz častejšie sa pohybujúca na osi domov – cudzina a pocit bezodomovectva a vykorenenosti sa môže stať jednou z ústredných tém ich života. Bilý je prvý, kto o tom hovorí aj v podobe sugestívnych a čitateľsky zaujímavých príbehov. Jeho doterajšie prozaické dielo tak predstavuje výrazný tematický prínos do súčasnej slovenskej literatúry.
Jozef Čertík

O autorovi:
Na pozadí Bilého básnických textov osciluje protiklad sakrálno-profánneho s jasnou dominanciou toho svetského. Tematický oblúk otvára svoje priestory exaltovanému opojeniu sa životom, skúsenostiam vaganta so ženami a láskou, ale predovšetkým je to úporné úsilie pretlmočiť poznanie umenia, filozofie a teológie tak, ako sa odzrkadľuje poznaní a poznávaní autora.
Radoslav Matejov

Napriek tomu, že Posledná siesta milencov je už štvrtou básnickou knižkou autora, stále je to mladý muž, ktorého pália zmysly, ktorý sa nazdáva, že roky askézy si musí nahradiť zmyslovou sýtosťou. Verí tomu, napĺňa sa novými zážitkami, ale pod týmto dejom sa formuje kľúčová otázka, kde má to všetko pokračovanie.
Ján Buzássy

Vyzerá to, akoby Peter Bilý postavil celý román Démon svätosti na protiklade a konflikte celibátu a sexu. I keď niektoré scény z intímneho života muža a ženy charakterizuje až provokatívna otvorenosť, je jasné, že autor potreboval zdôrazniť kontrast medzi pôvodným, duchovným určením hlavnej postavy a telesnosťou, ba priam živočíšnosťou reálneho, svetského sveta.
Alexander Balogh

Knihu Démon svätosti považujem za emocionálne i technicky pozoruhodne zvládnuté dráždivé svedectvo, ktoré vypovedá o búrlivom vyrovnávaní sa nielen so sexualitou, ale aj s vlastnou duchovnosťou. Je to ďalší a dôstojný pokus o literárne svedectvo tých vnútorných bojov, o ktorých písal povedzme Rudolf Dilong, jedna z najkontroverznejších postáv slovenskej literatúry.
Peter Macsovszky

Najnovší krátky román don giovanni (som presvedčený, že písanie bez veľkých písmen nie je len typografickou schválnosťou, ale signalizuje ironickú degradáciu postavy textom) možno v istom zmysle chápať ako pokus o prehĺbenie obrazu odmietnutia kňazského poslania hrdinom z debutu. No v skutočnosti ide len o tendenčné doplnenie okolností. Celá retrospektíva vstupu do seminára až po odchod na štúdiá do Talianska je tu len na to, aby autor mohol znevážiť všetky formy katolíckeho života (od hnutia tajnej cirkvi a katolíckych rodín za totality až po ritualizovaný formalizmus fungovania biskupského úradu v súčasnosti). Márne by sme čakali, že toto nahliadnutie za potemkinovskú fasádu cirkvi a viery nejako zasiahne vedomie či svedomie postavo/rozprávača. Svojho vnútorne prázdneho a perfídneho pokrytca Jána Kasanovského (viď aj podobne krátkodychú tendenčnosť mien všetkých postáv!) nechá vysvätiť za kňaza, aby mohol predviesť, ako celibát krachuje na neodolateľnosti sexuálneho pudu a ako kňazské poslanie zdegenerovalo na rutinné remeslo. Efektné otvorené zakončenie situáciou, v ktorej k Giovannimu pred začatím bohoslužby príde súložnica Diana (ajhľa, nežná lovkyňa!), má naznačovať, že rozvrat celibátu sexuálnou žiadzou je neodvratný (pomer postáv totiž v kontexte zmienok nemôže mať nijaké iné pokračovanie!). A zároveň nám autor ním nonšalantne sebaospravedlňujúco odkazuje: Vidíte, toto som nechcel, a preto som sa rozišiel s cirkvou... Aj by mu človek mohol uveriť, ak by to bolo poznanie vybojované aspoň v zápase postavy so sebou samou... Lenže to, čo nám sugeruje text, nie je projekcia mnohodimenzionálnej bytosti, len papierovo plochá karikatúra.
Viliam Marčok

Bilý sa dôsledne vyhýba nehybným vodám, priťahujú ho skôr divoké životné prúdy, takisto odmieta prijať zidealizovanú podobu sveta. Nenechá sa unáhlene uniesť klamlivou atmosférou prifarbenej skutočnosti, samozrejme, aj za cenu neustálej kontroverznosti. Dbá na to, aby racionálna a zmyslová zložka boli vyvážené. Jeho básnické videnie sveta vychádza z reálnych vzťahov a súvislostí podmienených dobovými scenériami. S nekompromisnou ostrosťou zachytáva anomálie, zvrátenosti či absurdnosti. (...) Problém Bilého Nočného mesta je predovšetkým v autorovej povrchnosti a vykalkulovanom prístupe k výslednému tvaru. Ponúka nám síce ilúziu lákavého obalu, ktorý však svojím naplnením, resp. nenaplnením, klame a sklame. Chýba mi autorove vyššie nasadenie, osobná účasť, nie len akési konštatujúce komentovanie zo zákulisia. Ak sa k tomu pridružia nespočetné a unavujúce banality typu „veď ľad je predsa studený“, o účinnosti takejto výpovede je rozhodnuté. Básnik by sa nemal za žiadnych okolností znižovať k ustáleným definíciám a hovorovým skratkám. Výraznou slabinou básní sú aj pointy. (...) Autorský zámer Petra Bilého je jasný: detailne mapovať dnešný svet s jeho nevyspytateľnými zložitosťami. Vynášať nemilosrdné stanoviská aj za predpokladu, že nebudú nasledovať tie príjemné. Potiaľto je takýto zámer sympatický, ale spôsob, akým sa realizuje, je nepresvedčivý. Básne vyznievajú len ako marginálne poznámky či lyrické náčrty. Skutočného dotvorenia sa však náročnejší čitateľ nedočká. Mihnú sa tu aj celkom dobré básne, ako St. Baudelaire v bordeli, Fashion, Herečka potme a možno aj niektoré iné. Nočné mesto ako celok však pôsobí dojmom básnického polotovaru strácajúceho sa vo vlastných nástrahách.
Miroslav Brück

Autor o sebe:
Zo slovenských autorov je mi najbližšia generácia, ktorá vstúpila do literatúry v šesťdesiatych rokoch, najmä Mitana, Sloboda, Šikula, Dušek, Vilikovský, Johanides. Niekedy mi je ľúto, že som nežil v tom čase.

Ocenenia:
Cena Rudolfa Slobodu Rubato za básnický debut Spomalené prítmie (2001)
Prémia Ceny Ivana Kraska za básnický debut Spomalené prítmie (2001)
Cena Perly Bžochovej za preklad Apollinairovho Zvieratníka – 2. miesto (2001)
Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 2004 za knihu Démon svätosti

Zdroj životopisu: http://www.litcentrum.sk

Populární autoři: