O zločinoch a trestoch
Cesare Beccaria
https://www.databazeknih.cz/img/books/32_/32198/bmid_o-zlocinoch-a-trestoch-zJ2-32198.jpg
4
3
2
O zločinoch a trestoch talianskeho osvieteneckého právnika a filozofa Cesare Beccariu je dielo útle rozsahom, ale o to väčšie svojím obsahom. Znamená začiatok dejín moderného trestného práva. Vzniklo v dobe, keď sa po celej vzdelanej Európe šírili idey osvietenstva – moderného pohľadu na spoločnosť, jej fungovanie a postavenie človeka v nej. Na Beccariu mali veľký vplyv francúzski osvietenskí filozofi, najmä Rousseau a jeho spoločenská zmluva. Preto zločin chápe ako porušenie tejto zmluvy. Stále významnejšie sa začalo presadzovať právo ľudí na rovnosť, na duchovnú a občiansku slobodu. To viedlo 25-ročného Beccariu nielen ku kritike vtedajších zákonov a praktík v súdnictve, ale, čo je vzhľadom na jeho mladý vek pozoruhodné, aj k úvahám a návrhom na reformu celého, v tom čase už zastaraného a absurdného právneho systému. O zločinoch a trestoch však nie je len mechanickým súhrnom nejakých poučiek či paragrafov predkladaných ako hotové tézy. Je to zamyslenie nad celým systémom spoločnosti, úlohou štátu, mocou zákonodarnou i výkonnou a jej využívaním, resp. zneužívaním, ale predovšetkým nad vzťahom zločinu a trestu ako komplexným súborom problémov. Je to dielo osvieteného vzdelanca, ktorý sa na osi zločin – trest pohybuje vo filozofickej i praktickej rovine na základe prísne logických argumentov. A hoci so všetkými jeho názormi nemusíme súhlasiť, iste nemožno poprieť, že mnohé z nich ani po 250 rokoch nestratili svoju aktuálnosť. Aj v tom teda spočíva výnimočnosť a nadčasovosť tohto diela. Beccaria energicky vystupoval za zrušenie aj dnes diskutovaného trestu smrti a zastával názor, že pre zločinca je väčším trestom dlhoročné zbavenie slobody. Ako odsúdeniahodné odmietal praktiky ako mučenie a tajné obvinenia. Bol proti tomu, aby majetní ľudia nosili pri sebe zbrane. Za účinné opatrenie proti zločinom považoval nie represiu, ale prevenciu. Skutočnú brzdu zločinnosti videl nie v tvrdosti trestu, ale v istote, že mu vinník neunikne. Kým niekomu nebola dokázaná vina, mal sa pokladať za nevinného. Požadoval jasné a aj pre ľud zrozumiteľné zákony garantujúce ich jednoznačný výklad. Propagoval znalosť zákonov zo strany občanov, tých občanov, ktorí sú si pred zákonmi rovní bez ohľadu na postavenie či majetok. Beccariov spis O zločinoch a trestoch sa hneď po vydaní rýchlo rozšíril po celom civilizovanom svete a doteraz bol preložený do vyše dvadsiatich jazykov, z toho do všetkých európskych. Je preto správne, že uzrel svetlo sveta aj v slovenskom preklade. Z hľadiska obsahu, štýlu i jazyka náročný text je veľkou výzvou pre prekladateľa a previerkou jeho schopností. Tento preklad by som chcela venovať môjmu otcovi prof. Mikulášovi Pažitkovi, prvému profesorovi talianskej literatúry na Slovensku, prekladateľovi a neúnavnému šíriteľovi talianskej literatúry a kultúry. Oľga Pažitková „Keby niekto namietal, že doživotné otroctvo je rovnako bolestné, a preto rovnako kruté ako smrť, ja odpoviem, že ak zhrniem všetky nešťastné momenty otroctva, je iste ešte aj bolestnejšie, lenže tie momenty sú rozložené počas celého života, no smrť udrie celou silou v jednom okamihu. Výhodou trestu otroctva je práve to, že viac desí toho, kto ho vidí, než toho, kto ho znáša, pretože prvý skúma celý súhrn nešťastných momentov, ale druhého od prítomného nešťastia odpútava nešťastie budúce. Všetko zlo sa v predstavách znásobuje a kto trpí, nachádza prostriedky a útechu, aké nepoznajú a nevedia si predstaviť diváci, ktorí si namiesto zatvrdnutej mysle nešťastníka predstavujú vlastnú citlivosť.“ Cesare Beccaria... celý text
Literatura naučná Filozofie Právo
Vydáno: 2009 , Kalligram (SK)Originální název:
Dei delitti e delle pene
více info...
Přidat komentář
Nielen laická verejnosť, ale aj samotný právnici, policajti či sudcovia, sa skôr alebo neskôr dostanú do bodu, kedy sami neveriacky krútia hlavou nad znením trestnoprávnych noriem a pýtajú sa, či je to alebo ono ustanovenie, prinajmenšom spravodlivé. Či právo nezaspalo keď malo bdieť, alebo kto je vlastne poškodený alebo chránený zákonom.
Pravdou však je, že práve takého ustanovenia poväčšine prešli dlhým historickým vývojom, a sú zmierlivým výsledkom medzi množstvom pokusov a omylov. A preto nezaškodí ohliadnuť sa späť a nechať sa poučiť tými, ktorí staré chyby kritizovali, preto aby sme ich nemuseli opakovať my sami. Niektoré z nich ponúkame čitateľovi.
Dielo jedného z najvýznamnejších predstaviteľa talianskeho osvietenstva v oblasti práva Cesare Beccariu (1731-1794), O zločinoch a trestoch ponúka jednoduchým a ľahkým štýlom vysvetlenia vybraných inštitútov trestného práva, ktoré sa v trestnom práve zachovali dodnes.
VÝKLAD ZÁKONA - V otázke výkladu zákonov, je Beccaria tvrdým odporcom sudcovskej právotvorby, tvrdí, že sudcovia zákony nezdedil aby s nimi disponovali ale dostávajú ich od živej spoločnosti, ako „dar tichej či prejavenej prísahy ... žijúcich na zvládnutie vnútorného vrenia.“ Beccaria tiež požadoval uplatnenie dokonalého právneho sylogizmu, a pevné stanovenie zákonníka, ktorý sa má uplatňovať doslovne. Tvrdí že: „takto občania získajú istotu o sebe samých, ktorá je správna, lebo práve pre tento účel ľudia zotrvávajú v spoločnosti, čo je užitočné, preto to núti presne si zrátať nevýhody zločinu... Takéto princípy (vedúce k potláčaniu rigoróznosti) sa znepáčia tým čo si osvojili právo prenášať na poddaných údery tyranie...“
Pri nejasnosti zákonov Beccaria požaduje „ľudovú zrozumiteľnosť“ že: „čím väčší bude počet tých, ktorí budú rozumieť posvätnému zákonníku a budú ho mať v rukách, tým menej časté budú zločiny, pretože nevedomosť a neznalosť trestov bezpochyby napomáha výrečnosti vášní.“
ÚMERNOSŤ TRESTANIA – Pri trestaní tvrdí, že trestať je nutné, ale rovnako nutné je aj trestanie úmerne. Je nevyhnutným záujmom spoločnosti, aby sa zločiny nepáchali a aby boli čoraz zriedkavejšie. Preto je potrebné trestať primerane. „Ak je rovnaký trest určený za dva zločiny, ktoré nerovnakou mierou škodia spoločnosti, nebude pre ľudí prekážkou dopustiť sa závažnejšieho zločinu, ak sa im bude zdať, že je spojený s väčšou výhodou.“
Otázka trestov v sebe nesie aj nutné filozofické hľadiská, napr. podľa akého kritéria budeme hodnotiť rozsah trestov. Beccaria odmietal hľadiská napr. jednoduchej neúcty k „posvätnému“ zákonu a monarchovi a požaduje uplatňovania všeobecnej užitočnosti resp. ujmy spôsobenej spoločnosti, ako východiskového bodu.
SVEDECTVÁ - Svedkovia majú svedčiť o skutočnostiach. Svedkovia sa nemajú posudzovať podľa pohlavia či sociálneho statusu, ale len podľa toho čo vnímali zmyslami a to čo vnímali a ako to reprodukovali musíme posudzovať podľa vzťahu k veci a osobám o ktorých sa podáva svedectvo.
DÔKAZY - Beccaria sa domnieval, že sila dôkazov musím byť jasná. Prichádza s požiadavkou určitosti viny. Tiež si však uvedomoval, že v oblasti reprodukcie minulých dejov je možné hovoriť len o väčšej či menšej miere pravdepodobnosti rekonštrukcie. Nikdy však nie o absolútnej určitosti. Pri rozhodovaní preto od sudcov požadoval aspoň takú istotu pri posúdení viny, ktorá je aspoň na úrovni, ktorá determinuje každého človeka pri najdôležitejších konaniach v živote, tým zdôrazňoval fakt, že odsúdenie je vážnym vstupom štátnej moci do oblasti života jednotlivca, a povaha tohto zásahu musí byť patrične odôvodnená.
Ani uvedené kritérium však nie je liekom na pochybnosti. Tieto pochybnosti sa snažil prekonať aj inštitucionálne, pomocou inštitútu: sudcov prísediacich, ktorí by svojim obyčajným a „sedliackym“ rozumom mali krotiť sudcovské sklony vnímať skutkovú realitu len cez optiku práva. Každého by mali súdiť jednak verejne a jemu rovný sudcovia, schopný náležitého pochopenia situácie a pohnútok pred samotným spáchaním skutku.
ANONYMNÉ OZNÁMENIA - Inštitút tajného obvinenia Beccaria odmieta, dôvodí tým, že tieto praktiky, podkopávajú princípy právnej istoty robia ľudí neúprimných a tajnostkárskych a z národa slobodných a zodpovedných občanov, národ plný udavačov.
ZÁKAZ MUČENIA - Asi najzásadnejším príspevkom do teórie trestného práva predstavovalo odmietnutie mučenia (k dnešným reáliám môžeme tento termín chápať aj vo forme fyzického alebo psychického nátlaku, z časti i používanie hraničných procesných úskokov vo vyšetrovaní) ako spôsobu vyšetrovania. Beccaria samozrejme nebol prvý kto kritizoval mučenie, no jeho spôsob argumentácie oslovil generácie právnikov. „Človeka nemožno nazvať vinným pred vynesením rozsudku sudcom, ani spoločnosť ho nemôže zbaviť verejnej ochrany skôr, než sa rozhodne že porušil dohody, ktorými mu táto ochrana bola poskytnutá ... nevinný sa nesmie mučiť, pretože nevinný je podľa zákonov človek, ktorého zločiny nie sú dokázané ... čudným dôsledkom, ktorý nevyhnutne vyplýva z použitia mučenia je, že nevinný sa nachádza v horšej situácií než vinník...Situácia pre vinníka je však priaznivá, lebo ak vydrží mučenie, musí byť oslobodený ako nevinný, takže namiesto väčšieho trestu sa mu ušiel trest menši. To znamená že nevinný vždy len stratí a vinník môže získať.“
VČASNOSŤ TRESTOV - V otázke včasnosti trestu je Beccaria zástancom okamžitosti trestov. Tvrdí, že čím bude trest bližšie k okamihu samotného skutku, tým bude spravodlivejší a užitočnejší. Jedným z dôvodov je budovanie väzby a vzťahu medzi zločinom a trestom v mysliach ľudí. Včasnosť trestu, dokonca Beccaria považuje, za výsostne dôležitú vlastnosť právneho poriadku a hlavnú formu prevencie kriminality.
TRESTY - Pri krádežiach ...viac na http://oprave.blogspot.com/
O zločinoch a trestoch
Mnoho toho o obsahu knihy vypověděl už komentář Benedikta předemnou. A že je opravdu vypracovaný, i když v některých informacích převzatý z knihy, nedá mi to, abych i já vyjádřila pár svých názorů, postřehů nebo otázek, které mi při čtení knihy zůstaly.
Otázkou, která v této knize vládne je: "Jak vysoká má být cena za spravedlnost?" Dá se nějak odměnit beztrestnost člověka? A do jaké míry si jsou lidé schopni vážit toho, že jsou beztrestní? "Verejným záujmom je neilen to, aby sa zločiny nepáchali, ale aj to, aby boli zriedkaviejšie, pokial jde o mieru zla, ktoré sposobujů spoločnosti.
Celá historie je přehledem pokusů a omylů (například i zde /v knize/ odkázaní se na čarodějnické procesy, které měly velmi zvláštní dopad na společnosti ve většině . Je k zamyšlení, zda-li se dá brát jako živná půda. Někdo neví jak se z historie poučit, někdo nechce, i když historie ukázala, že některé věci se nedělají. Otázkou je, do jaké míry se ovšem některé věci nedělají, když lidé neumí vzít dostatečnou zodpovědnost z to, co dělají, co jsou schopni vědomě dělat, vědomě s chtíčem...
Jak vidno dle Beccaria, dokonalý právní systém není možno vytvořit. Vždy se najde zvláštní případ, který se musí i speciálně prověřit. Zarazilo mě však, že i když někteří tvrdí, že si nejsme rovni, každý ve společnosti má nějakou sociální roli, každý, kdo se narodil pod lavicí, tam i skončí ale nerozumím tomu, když žebrák nebo kníže udělal zločin, proč by nemělo s těmito lidmi nakládáno stejně. Proč by determinace rolí měla zaručovat nějaké privilegia? Co je nám platná rovnost před bohem, když jako lidi potřebuje hlavně rovnost před zákonem?
Zákony si lze různě vykládat - proto jsou tu zde lidé, kteří umí slova a psané zákony obracet tak, aby provinilého prokázali nevinným. Mělo by se v této věci jednat jinak? A je účelné, aby se zločinci trestali tím, že by sloužili státu, případně je dostatečným trestem vzít jim cokoli je jim blízké a nechat je vyhnat ze společnosti? Dá se ještě vyhnanství v této době praktikovat?
Kniha se následně věnuje tématům jako zahálčivosti /už v té době/, vyhnanství, trestu smrti /který do jisté míry pojímali určité společnosti jako akt veřejné zábavy/, sebevraždě, pašeráctví, dlužniství, poskytnutí azylu /co s tím má společného zločin?/, spolupachatelství a pár dalším situacím.