Trójsky kôň môže mať mnoho podôb

recenze

Darček (2019) / marcoz
Trójsky kôň môže mať mnoho podôb
S prekladmi románov Sebastiana Fitzeka akoby sa roztrhlo vrece. Nie je to však na škodu. Tam, kde by inokedy nastal prílišný pretlak, sa vyskytuje pomaly rastúca závislosť od titulov tohto úspešného Nemca. Ťažko povedať, čím presne to je - (ne)obyčajnými hrdinami, ktorí nie sú z radov polície? Dynamickým textom a striedaním uhlov pohľadu? Zavádzaním čitateľa prekvapivými zvratmi? Silnou dávkou psychologizácie? Zrejme z každého rožku, pričom spoločných prvkov v jeho knihách by sa našlo i viac. Darček prišiel v najvhodnejšom čase, keďže vzhľadom na názov sa isto ocitol pod stromčekom mnohých knihomoľov.

"Vošiel do reštaurácie. Bolo šero, okrem malých lampiek na umelohmotných stoloch svietilo iba núdzové osvetlenie. Do nosa mu udrela zmes fritovacieho oleja, burgrov a krvi. Krvi? V hlave mu prasklo až s istým oneskorením. Ako aerodynamický tresk lietadla. Potom prišla bolesť a uvedomil si, že sa nemýlil: lokál naozaj mal šachovnicovú podlahu. Teraz na nej kľačal - neschopný opäť sa postaviť. Mal som dať na svoj vnútorný hlas. Kopanec do brucha ho roztočil okolo jeho vlastnej osi." (str. 15)

Je to typický Fitzek, čiže už od prvých riadkov sa ide priamo na vec. Žiadne okolky, vysvetlenia, obšírne súvislosti. A tak to má pri modernom, rýchlo plynúcom trileri byť. A už hneď na konci druhej kapitoly vás čaká zvrat, na ktorý vás nedokáže nič pripraviť. Autor sa pohráva s príbehom ako bôžik umeleckého rozprávania a vy sa necháte radi unášať na krídlach jeho fantázie. Druhou stranou mince je fakt, že Fitzekove príbehy sú často ťažko uveriteľné vďaka svojej prekombinovanosti a neustálou snahou šokovať, to všetko zaobalené do psychologických problémov (takmer všetkých) hlavných postáv. No práve preto nikdy neviete, čo príde, a nepredvídateľnosť deja robí aj z Darčeka zábavné i kvalitné čítanie. Páči sa mi zvolený názov. Ako obvykle je stručný a trefný, hoci v tomto prípade ho možno vnímať vo viacerých významoch - ako názov knihy dôležitej pre hlavného hrdinu i ako doslovný dar od neznámeho muža, s ktorým sa stretne v bistre, kde pracuje. To je však len jedna zo záhad číhajúcich na Milana - analfabeta, bývalého kriminálnika so svojským zmyslom pre spravodlivosť. Jeho život naberie odrazu obrátky, aké by nečakal ani v najhoršej nočnej more. Je konfrontovaný nielen s únosom mladého dievčaťa, ale aj so skrytými pohnútkami najbližších osôb, čo preverí jeho dôveru i vlastnú minulosť. Milan je, mimochodom, dosť zvláštna postava. Priznám sa, do deja som sa vžíval podstatne dlhšie ako u iných autorových diel. Asi je to tým, že analfabeti nie sú v našej spoločnosti bežným javom, respektíve aspoň ja sa s ním vôbec nestretávam, a tak som sa na Milana náročnejšie "nalaďoval". Zato ale Fitzekovi pridávam hviezdičku, pretože sa púšťa do odvážnych tém, ktoré nie sú celkom bežné.

"Násilie bolo dobrým prostriedkom na dosiahnutie cieľa a bolo výhodou, že utrpenie jeho obetí mu bolo srdečne ľahostajné. Zoein krik ho tiež nevzrušil ani nevyrušil. Aj keby pri tom zomrela, nijako výrazne by sa ho to nedotklo. Ale ešte dýchala, na špinavej vykachličkovanej podlahe záchoda pre postihnutých. Zas sa preberie, aj keď druhé bezvedomie tak krátko po sebe asi len tak ľahko nespláchne. No pravdepodobne aj tak lepšie než amputovaný prst." (str. 105)

V porovnaní s inými autorovými knihami je Darček menej drastický, čo ulahodí aj citlivejším povahám. Fitzek sa totiž zvyčajne nebojí explicitného zobrazenia násilia, čo občas dokáže vytrhnúť čitateľa z konceptu, no tu sa po trochu drsnejšom úvode násilie "umúdri" a ustúpi deduktívnemu odhaľovaniu stôp. Závan detektívky na úkor psychotrileru či nečakaných úmrtí bol veľmi príjemný, autorovi sedí aj táto poloha a mohol by ju ukazovať častejšie. Vydavateľstvo Tatran zaobalilo román do úžasnej obálky, ktorá lahodí oku a upúta aj medzi desiatkami iných. Po jej rozbalení nájdete vnútri príbeh, ktorý vás vtiahne - ak nie hneď postavou, tak určite jej problémom a prostredím väzenia, kde to celé začína. Apropo, začiatok. Väčšinou nemám rád, keď samotný dej má viesť k udalostiam zobrazeným v prológu, ale v Darčeku mi to nevadilo, funkčne to vyvolalo zvedavosť a pripravilo ma na očakávanie čohokoľvek. Okrem poďakovania v závere, ktoré autor poňal naozaj netradične. Keďže všetky knihy Sebastiana Fitzeka máte prečítané raz-dva, ich vydávanie v rýchlom slede je značnou útechou. Už teraz sa zrejme môžeme tešiť na jeho ďalší skvost a príjemné zimomriavky.

Komentáře (0)

kniha Darček recenze