Skvelé zakončenie trilógie s prokurátorom Szackim

recenze

Hněv (2015) / arto (150 views)
Skvelé zakončenie trilógie s prokurátorom Szackim
V poradí tretí a podľa doposiaľ aktuálneho rozhodnutia skvelého poľského autora žiaľ zrejme posledný detektívno-kriminálny román nás tento krát v cestovateľskom bedekri zavedie do bývalého východopruského mestečka Allenstein, ktoré bolo až do príchodu frontu koncom januára v roku 1945 obývané prevažne Nemcami. Títo buď z mesta utiekli ešte pred príchodom sovietov alebo boli odsunutí a do mestečka sa nasťahovali Poliaci bez bližšieho vzťahu v súčasnosti ospalému okresnému mestečku Olštýn, ktoré sa rozprestiera na rieke Łyna. Aj tento posledný prípad prokurátora Teodora Szackého vyšiel v skvelom preklade Terezy Pogodovej v HOST — vydavatelství v roku 2016.

Príbeh samotný sa odohráva v priebehu dvoch mesiacov november a december a je časovo situovaný do súčasnej doby. Z celej knihy máme dojem, že na sever Poľska by sme sa len neradi vydali na dovolenku a trávili tu čo i len viac ako jeden deň – z každej stránky tejto detektívky doslovne dýcha pochmúrna, blatovitá, zamračená atmosféra severozápadného Poľska, kde okrem toho že každý deň buď husto prší, alebo aspoň jemne mrholí, neskôr pre zmenu už aj sneží a primŕza, a mráz zalieza doslovne až pod nechty. V meste, kde sa každý nevrlo správa k tomu druhému navyše nefungujú semafory a Szacki je takto nútený sa presúvať do novej práce cez neprestávajúce dopravné zápchy. Nutné poznamenať, že len máloktorý úspešný prokurátor by asi požiadal o preloženie do mestečka, kde „vrany dávajú dobrú noc“ a kde všetko dobré vytvorili Nemci, ktorí tu už nie sú.

Szacki sa však na miestnej okresnej prokuratúre musí vyrovnať s ďalším problémom – jeho mladším kolegom sa stáva prokurátorsky elév Edmund Falk, absolvent práva s červeným diplomom, ktorý si z doposiaľ obtiažne pochopiteľných dôvodov vybral práve olštýnsku prokuratúru a chcel pracovať iba pod kuratelou Szackého. Dalo by sa povedať, že práca v takomto ospalom a nudnom okrese sa bude zvládať ľavou zadnou, ale v tom príde osudný 25. november a v troskách bývalého nemeckého bunkra v blízkosti nemocnice sa nájde kostra. Ako inak aj v tento deň husto prší a tak Szackému nezostáva nič iné iba si zamočiť nové topánky a značkový oblek kvôli dávno mŕtvemu Nemcovi, ktorý sa nedožil odsunu a spáchal samovraždu. V Olštýne to už tak chodí – čo kostra to občan nemeckej národnosti. Kostlivca obaja – t. j. bývalý dopravák Bierut a prokurátor osobne pošlú na vedecké skúmanie na miestnu univerzitu. Ale čo čert nechcel...na druhý deň volá Ludvík Frankeinstein z fakultnej nemocnice, ktorý kostru podrobne ohľadával a oznamuje zdesenému Szackému, že je trošku „mladšia“ ako z roku 45 a skladá sa z kostí mnohých ľudí – žien aj mužov. A aby toho nebolo málo mäso z kostí bolo oddelené vplyvom pôsobenia kyseliny chlorovodíkovej, a to v čase kedy dotyčné osoby žili...

Nechcem čitateľom prezrádzať kompletnú dejovú líniu, ale v treťom pokračovaní sa autor zameral na navýsosť aktuálnu tému domáceho násilia, ktorá veľmi často končí pod pokrievkou a štatisticky sa iba veľmi ťažko vykazuje, pretože ide o latentnú kriminalitu a obete sa orgánom činným v trestnom konaní len veľmi neradi zverujú, že ich im blízka osoba týra alebo inak znepríjemňuje život.

Tretí príbeh s prokurátorom Szackim je napísaný veľmi svižným a pútavým jazykom s nádychom irónie, dejová línia, ktorá postupne graduje núti čitateľa doslovne hltať stránku za stránkou. Možno konštatovať, že Miłoszewski nenapísal iba čisto kriminálny román, ale skoncipoval veľmi podarenú skladačku a tak celok vyznieva ako sociálno-spoločensko-kritická sonda do modernej poľskej spoločnosti. V prvom románe „Zapletení“ sa autor zameral na nedoriešené vysporiadanie poľskej spoločnosti s fenoménom štátnej bezpečnosti, v druhom románe „Zrnko pravdy“ sa zameral na antisemitizmus pretrvávajúci v poľskom národe a Hneve autor nastavuje zrkadlo tradičnej poľskej spoločnosti, prezentovanej najmä katolíckou cirkvou, ktorá je verná svojmu patriarchálnemu charakteru a zdôrazňuje úlohu muža a postavenie žien je často eufemisticky povedané na druhej koľaji.

Nášmu čitateľovi sa môže zdať Olštýn veľmi vzdialený až nereálny, ale opis večne upršaného a mrakmi pokrytého poľského mestečka, kde si obyčajný človek, veru nemôže byť istý, že ak si príde posťažovať na prokuratúru na svojho blížneho ktorý mu ubližuje, budú jeho ponosy vypočuté a dosiahne dlho očakávanú spravodlivosť, naopak dosť verne odzrkadľujú dennodennú realitu v našich krajinách. Veď, ruku na srdce, ktorý skutočný zločinec bol v poslednej dobe v našich luhoch a hájoch spravodlivo odsúdený a potrestaný?

Hlavný hrdina v tomto príbehu, (síce starnúci ale vetrom a osudom ošľahaný Szacki) musí (okrem ambiciózneho prokurátorského čakateľa, ktorý na neho podáva sťažnosť za sťažnosťou, dcéry, s ktorou sa nevie dohodnúť ani na takej banalite akou je spoločná príprava večere) zvládnuť najmä pátranie po masovom vrahovi, ktorý sa rozhodol vziať spravodlivosť do vlastných rúk, nakoľko jeho obeťami sú z väčšej časti nikdy nepotrestaní domáci násilníci.

Szackého poháňa vpred najmä jeho príslovečná buldočia vášeň po odhalení pravého zločinca, ktorá sa v priebehu deja mení na čoraz viac sa stupňujúci hnev, či už voči systému fungovania súdnictva, polície a prokuratúry, ktorá nedokáže a často krát nechce pomôcť obetiam domáceho násilia a tak sa prokurátor rozhodne, že...

A to nehovorím, o tom, že Szacki musí zvádzať boj na jednej fronte s časom a mnohými nástrahami, ktoré mu pripravil chladnokrvný sériový vrah a druhej frontovej línii sa prokurátor trápi najmä s neustálym a bez prestávky padajúcim dažďom a snehom, z ktorého má tiež dennodenný veľký „hnev“...

Je veľkou škodou, že sa autor rozhodol po tejto skvelej trilógii sériu s prokurátorom Szackim ukončiť, ale kto vie, nikdy nehovor nikdy...

Komentáře (0)

kniha Hněv recenze