Psychoanalýza renesančného génia

recenze

Keď sa v edičnom pláne vydavateľstva Slovenský spisovateľ objavila knižka, pôvodne vydaná v roku 1910, vedel som, že ju musím mať. Nielenže jej autorom je svetoznámy Sigmund Freud, ale navyše sa zameriava na vnútornú analýzu velikána umenia a vedy Leonarda da Vinci. Spojenie týchto dvoch mien na mňa zapôsobilo ako svetlo lampy na bezbranného nočného motýľa. Štúdia má síce iba 104 strán, ale obsahovo je natoľko bohatá a viacvrstvová, že sa dotkne rôznych oblastí. A ako správny zástupca psychoanalytickej metódy vás prinúti zamyslieť sa tak nad dobovými súvislosťami, ako aj nad súčasným stavom kultúry či techniky a toho, kam sa ľudstvo posunulo za päťsto rokov.

"Keď sa potom chcel vrátiť od vedy k umeniu, odkiaľ vyšiel, zistil u seba poruchu spôsobenú novým smerom svojich záujmov a zmenou charakteru svojej duševnej práce. Obraz ho zaujímal predovšetkým ako problém a za prvým sa mu hneď vynáralo veľa ďalších problémov, tak ako bol na to zvyknutý z nekonečného a nevyčerpateľného skúmania prírody. Nebol už schopný obmedziť svoje požiadavky a vidieť umelecké dielo izolované a vydelené zo širokých súvislostí, o ktorých vedel, že do nich patrí." (str. 16)

Pri čítaní sa vo mne miešali rôzne pocity - od nadšenia cez pochybnosti až po neveriaci obdiv k Freudovi za to, že dokázal napísať takúto knižku. Nejde o Leonardov životopis, práve naopak. Autor predpokladá u čitateľa aspoň základné znalosti tvorby či pôsobenia renesančného umelca. Okrajovo sa síce dotkne určitých dôležitých udalostí či osobností v jeho živote, o všetko má funkčný dôvod, slúžiaci ako východisko pre jeho analýzu. Hneď v úvode predstavuje Freud da Vinciho ako génia nepochopeného jeho súčasníkmi, čo sa prejavilo v umelcovom poklese nálady a zvláštnych povahových prejavoch. Poukazuje napríklad na Leonardovu mierumilovnosť v časoch všeobecnej rivality či na jeho netypickú ľahostajnosť pri rozlišovaní dobra a zla. To sa prejavilo napríklad v inžinierskych službách pre dobyvačných šľachticov. Nebol by to však Sigmund Freud, keby si neposvietil aj na sexualitu skúmaného objektu. Leonardova zanietenosť, vášeň pre vedu i umenie musela byť podmienená a posilnená sexualitou. Čiže pudové sily sa da Vincimu podarilo usmerniť do služieb jeho aktivít, čo sa Freud pokúša dokázať na základe jeho duševného vývoja s počiatkami v géniovom detstve. O tejto fáže da Vinciho života sa však zachovalo žalostne málo údajov, Freud tak vychádza iba z jeho zápiskov, ktoré navyše pôsobia zo psychológovho pohľadu veľmi zvláštne. Na druhej strane mu to však umožňuje nahliadať na ne bez obmedzení a aj z niekoľkých viet o kolíske, supovi a ústach je schopný vyčítať široké asociácie.

"Hoci máme iba málo správ o pohlavnom živote tohto veľkého umelca a vedca, predsa môžeme považovať za pravdepodobné, že svedectvá jeho súčasníkov sú vcelku pravdivé. Vo svetle tejto tradície sa nám Leonardo javí ako muž, ktorého sexuálne potreby a aktivita boli neobyčajne nízke, akoby ho vyššie snahy povznášali nad primitívne animálne potreby vlastné všetkým ostatným ľuďom." (str. 53)

Bolo by však krátkozraké a nedostatočné, keby Sigmund Freud opomenul Leonardove obrazy. Dôsledne si všíma napríklad zobrazenie mužského a ženského tela, nálad plynúcich z portrétov, prvkov homosexuality či dokonca maliarov postoj k vlastnej matke. Občas sú Freudove zistenia úsmevné, inokedy uznáte, že zrejme trafil klinec po hlavičke. V dobe, keď bola psychoanalýza stále mladou disciplínou a mnohí k nej pristupovali s veľkou dávkou nedôvery, však Spomienka z detstva Leonarda da Vinci musela pôsobiť ako magnet. Nadčasovosť renesančného majstra poslúžila rakúskemu lekárovi ako skvelý námet, ktorý však takisto prežil dlhšie - svedčia o tom nielen rôzne vydania tejto štúdie, ale aj Freudove poznámky doplnené v priebehu ďalších rokov. Či už na základe vlastných zistení, alebo reakcií iných odborníkov na jeho dielo. To, ako som spomenul, nie je rozsiahle, ale bude skvelým doplnkom akejkoľvek domácej knižnice.

Komentáře (0)