Občas kvôli hore nevidieť stromy...

recenze

Terapeutka (2020) / marcoz
Občas kvôli hore nevidieť stromy...
Vydavateľstvo Slovart sa podujalo rozšíriť rady severských autoriek a prinieslo v slovenskom preklade debut Helene Flood. Ako psychologička nešla po námet ďaleko a ako napovedá samotný názov, ostala verná svojej profesii. "Domáce prostredie" sa ukázalo ako stávka na istotu, pretože terapia poskytovaná hlavnou hrdinkou je rovnako dôležitým prvkom deja ako samotný zločin. K nemu, napokon, dochádza až po niekoľkých desiatkach strán, čo je pomerne nezvyčajné, a začíname vstupom do osobného a pracovného sveta Sary Latusovej-Torpovej. Kde sa iní autori snažia netradične zaujať hneď v úvode, si teda Terapeutka razí cestu dlhšou expozíciou. Prekvapivo to však funguje, navyše zistíte, že to má v celkovom deji svoje opodstatnenie.

"Čo ak Sigurd klamal, z akéhokoľvek dôvodu, určite absolútne hodnoverného, napríklad že chystá nejaké prekvapenie, čo ja viem. Čo ak. Prečo potom nedorazil na chatu? Až v tomto momente sa začnem báť. Najprv cítim, ako sa mi scvrkol žalúdok. Kde je Sigurd teraz? Rýchlo tieto myšlienky zaženiem , nedaj sa vysmiať, Sara, určite mal pádny dôvod, stratil mobil alebo sa mu vybil, isto už smeruje na chatu." (str. 38)

Rozprávačkou príbehu je terapeutka Sara, ktorá si zriadila ambulanciu v dome, kam sa s manželom Sigurdom nasťahovali po smrti jeho starého otca. Sara mala o svojom pôsobení veľa predstáv, no realita sa javí omnoho všednejšie. Napriek tomu je spokojná a užíva si partnerský život i prax s viac či menej utrápenými osobami. Tri z nich spoznáme hneď na úvod v rámci Sarinho pracovného dňa. Ide o zaujímavé prípady, v ktorých sa ľahko môžu mnohí nájsť. Spracúva relatívne univerzálne problémy, cez ktoré spoznávame nielen dané postavy, ale aj samotnú Saru. Jej vnútorné poznámky na ich adresu o nej veľa napovedia. A musím povedať, že spočiatku mi Sara nebola dvakrát sympatická. Asi je to spôsobené i tým, že sama autorka je psychologička, ale Sara všetko priveľmi analyzuje, každú vypovedanú vetu rozoberá z rôznych uhlov a napriek tomu nie vždy na niečo príde... To sa týka hlavne telefonátu, ktorý v nej spustí červený poplach. Sigurd mal totiž stráviť víkend na chate v spoločnosti dvoch priateľov, no nedorazil tam. A na tomto motíve je postavená kriminálna zápletka, pretože Sigurd bol zavraždený a odpoveď na otázku, kto a prečo to spravil, musí Sara hľadať podľa všetkého v blízkom okolí. A to znamená, že svoje praktiky, s ktorými úspešne pomáha cudzím ľuďom, je nútená aplikovať na rodinu, seba a najmä na milovaného manžela, ktorý pred ňou zjavne čosi skrýval. Sara tak čelí roztrieštenému pohľadu na vlastnú schopnosť sebareflexie. Mohla byť ako terapeutka slepá voči náznakom, čo mala denne priamo pred očami? Zastierala jej láska a predstava o spokojnom živote zdravý úsudok? Zároveň s postupom sledovania stôp je Sare jasné, že odpoveď na všetky otázky nemusí byť príjemná a okolnosti manželov smrti ju môžu vohnať do ďalšej frustrácie, ak nie priamo nebezpečenstva...

"O pol siedmej si poviem, že nebezpečenstvo pominulo, že je ráno a votrelec už musí byť preč. Nie som si tým síce celkom istá, no exil v ambulancii ma privádza do zúfalstva. Vezmem nôž a presuniem sa k vchodovým dverám domu. Odomknem si a vojdem dnu. V predsieni zastanem, číham, počúvam, dokážem votrelca vycítiť? Je tu ešte? Nôž držím oboma rukami. Zavolám haló a uvedomujem si, ako úboho to znie, ako slabo a vystrašene. Zďaleka nie ako volanie ozbrojenej vlastníčky domu, ktorá je pripravená chrániť svoj majetok." (str. 220)

Terapeutka má skôr bližšie ku komorným, atmosférickým britským detektívkam než k temnej škandinávskej literárnej škole. Napokon, nasvedčuje tomu aj autorkino meno. Každopádne si prídu na svoje čitatelia dávajúci prednosť pomalšie plynúcemu deju bez výraznej akcie, násilia a zvratov. Helene Flood využíva prienik do vnútra postáv, zdôrazňovanie ich pohnútok a motivácie a gradáciu spočívajúcu viac v hromadení indícií než v napätí. Na debutujúcu spisovateľku však prejavuje mimoriadny rozprávačský talent, vie, čo chce svojím textom povedať, a vedie čitateľa po presne určených chodníčkoch. Apropo, text. Prevažuje v ňom pásmo rozprávača nad dialógmi, čo ešte viac podčiarkuje autorkin štýl. V tomto smere chválim aj obálku, ktorá farebne aj celkovou grafikou verne odráža atmosféru príbehu. Priaznivci severu a psychologických trilerov s dôrazom na postavách a ich myslení by mali teda pri mene Helene Flood určite zbystriť pozornosť.

Komentáře (0)

kniha Terapeutka recenze