Nie každý most spája ľudí...

recenze

Stanovište 1 - Apokalypsa je len začiatok... (2021) / marcoz
Nie každý most spája ľudí...
V časoch boomu Glukhovskeho trilógie Metro som patril k menšine tých, ktorí nenastúpili na jej dnes už kultovú vlnu. Dmitryho štýl mi pripadal pomalý, rozvláčny, akoby sa sústredil skôr na vykreslenie novej podoby sveta na úkor deja. Keď však nedávno vyšla v slovenskom preklade jeho novinka s názvom Stanovište 1, rozhodol som sa dať mu ďalšiu šancu. Najmä preto, že názory na ňu ohlasovali odlišnosť od predošlých diel. Východisko príbehu mi síce pripadalo pomerne rovnaké - opäť tu máme určité miesto prežívajúce pod náporom dôsledkov apokalypsy -, no musím uznať, že celkové vyznenie je skutočné iné. Ak som správne pochopil, dej je postavený na základoch Metra, čím autorovi odpadla povinnosť znovu uvádzať čitateľa do súvislostí novodobého Ruska. Hoci slovo novodobé nie je úplne vhodné, keďže spoločnosť spravila niekoľko krokov vzad...

"V jednej ruke sa mu hojdá stará plynová maska so špinavými priezormi. To vďaka nej dýchal po ceste cez most. Vďaka nej sa dostal na druhú stranu. Keď spieval cez chobot masky, znelo to ako kvílenie divokého zvieraťa. Tvár mal dosekanú, ruky tiež a hruď doškriabanú. Biele oči vypliešťa do priestoru, hľadí, ani nemrkne. Na nohách má vyčaptané tenisky hnedé od zaschnutej krvi. Na nerovnomerne zarastenej tvári okrem ochlpenia nič viac nevidieť, pretože je pokrytá vrstvou špiny a krvi. "Hej! Kto si? Odkiaľ si?" Chlapík neodpovedá." (str. 31)

Rusko, ako ho poznáme dnes, skončilo po občianskej vojne v prachu dejín, napriek snahe niekoľkých individualít (či skôr indivíduí?) rozbehnúť jeho novú éru. Pri nefunkčnej infraštruktúre a zničenej telekomunikácii je to však nesmierne náročné a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť k lepšiemu. Moskva sa navyše vyžíva v návrate k prvkom cárskeho režimu a okliešteným zvyškom kedysi mocnej krajiny opäť vládne cársky imperátor. Stanovište Jaroslavľ, strážiace jediný most cez rieku Volgu, prirodzenú hranicu Moskovskej ríše, sa v aktuálnych podmienkach javí ako koniec sveta. A istým spôsobom ním aj je. Na druhej strane mosta sa vraj totiž nenachádza nič okrem temnoty, prázdnoty a smrti, pričom tento dojem umocňuje aj rádioaktívny spad v tečúcej vode. Tak to aspoň povedal Polkan svojmu nevlastnému synovi Jegorovi, hrdinovi Stanovišťa 1. Mladého strážcu však kvária pochybnosti. Ak sa za mostom nič nenachádza, prečo potom zotrvávajú v bezpredmetnom stanovišti? Prečo ich vyľaká každý netradičný zvuk prichádzajúci zo zelenej hmly? Žeby predsa len očakávali akési zjavenie? K tomu napokon aj dôjde, a našťastie pomerne skoro. Jegor, prirodzene, uvažuje, či ide o hrozbu, alebo vykúpenie, no na danú otázku odpovie iba čas. A dramatické udalosti, ku ktorým sa pomaly, ale isto schyľuje... Príbeh má silný potenciál, ale ťažko sa mi hodnotí miera jeho využitia. Ide o špecifický žáner, s ktorým nemám veľa skúseností. Čo sa však týka atmosféry a postáv, tie na mňa zapôsobili už od prvých strán. Dmitry Glukhovsky vás rýchlo a ľahko prenesie do zničeného prostredia, kde (ne)platia zvláštne pravidlá, a prostredníctvom skvele vykreslených charakterov dôsledne precítite ich strach, nádej aj opatrnú lásku. V tomto smere vystupujú do popredia predovšetkým Jegor a Michelle, ktorí vďaka svojej naivite a rojčeniu nie sú hrdinami v pravom zmysle slova, ale práve preto si získajú vaše sympatie. Odchovanci rôznych hororov budú zrejme očakávať príchod zmutovaných monštier, ale bola by to príliš lacná verzia deja. Autor sa ubral inou, o čosi uveriteľnejšou cestou. Nemyslím si, že by niekto ostal z postupných odhalení sklamaný, zodpovedajú vytvorenému svetu, príčinám jeho vzniku aj následkom použitia zakázaných zbraní.

"Na zvažujúcom sa brehu pokrytom riasami sa čosi mrví. Chodia po ňom ľudské postavy. Vychádzajú z lesíka nad špinavou plážou, kráčajú k vode, k tej zelenej otrávenej vode, akoby sa jej nebáli, akoby ich to vôbec nevyrušovalo, akoby necítili ten smrad, akoby sa im netočila z toho hlava, ani nezaváhajú, nevyskúšajú ju nohou, postupne do nej vchádzajú, ponárajú sa čoraz hlbšie a hlbšie, najskôr po pás, potom po prsia, po krk a vôbec sa nesnažia plávať, nevidieť na nich ani známku bolesti, aj keď tá zelená tekutina musí rozožierať pokožku už pri prvom kontakte." (str. 216)

Ako som spomenul, spočiatku som sa obával, či ma Dmitry opäť nesklame. a po prečítaní knihy rád konštatujem, že sa tak nestalo. Presun na zemský povrch kvitujem, rovnako ako krásne využitú gradáciu. Pomalší rozbeh je iba šetrením energie na skúšky, ktoré hrdinov čakajú v čoraz väčšej intenzite. A ak bude príbeh vystupňovaný aj v rámci celej série, je sa určite na čo tešiť. Stanovište 1 je vydarený postapokalyptický triler, a hoci by sa našlo aj pár malých mušiek, pozitíva ich hravo prevážia.

Komentáře (0)

kniha Stanovište 1 - Apokalypsa je len začiatok... recenze