Nie každá rozprávka má šťastný koniec

recenze

Snehulienka musí zomrieť (2021) / marcoz
Nie každá rozprávka má šťastný koniec
Nemecko sa čím ďalej, tým viac vyrovnáva trilerovým veľmociam, ako sú severské krajiny, USA či Anglicko. Som rád, že vydavateľstvo Tatran nám prináša čoraz častejšie diela germánskeho pôvodu, či už ide o notoricky známeho Sebastiana Fitzeka, Carstena Henna (ktorého knihu práve čítam a takisto silno odporúčam), alebo Nele Neuhasovej, označovanej za kráľovnú nemeckej detektívky. Niet sa čomu čudovať, spojenie dôsledného vykreslenia charakterov a neustávajúcej napätej atmosféry je lákadlom, akému je ťažké odolať. Autorkin štýl mi sadol ako uliaty - nemám rád priveľmi prekombinované príbehy, ktoré dávajú na konci zmysel len pri hlbokom zamyslení. Niežeby Neline knihy nestáli za zamyslenie, skôr naopak. Prinášajú rôznorodé témy zo súčasnosti, blízke širokému spektru ľudí. Sú však spracované priamočiaro, bez zbytočných kľučiek a snahy zmiasť čitateľa.

"Ležal na zemi, dychčal, srdce mu divoko bilo. Keď sa pohol čo len o milimeter, slučka ho odrezala od vzduchu. Naťahoval uši, no počul iba búrku, ktorá burácala rovnakou silou. Skončili? Neprišli ho zabiť? Sú preč? Napätie trochu povolilo, svaly sa uvoľnili. Úľava však prišla predčasne. Začul syčanie, zacítil vôňu laku. V tej chvíli dostal ranu do tváre, nosová kosť sa mu s prasknutím zlomila, ten zvuk mu zadunel v hlave ako výstrel. Z očí mu vyhŕkli slzy, nos sa mu upchal krvou. S handrou v ústach takmer nemohol dýchať. Opäť sa ho zmocnila panika, oveľa väčšia ako prv, pretože teraz útočníkov nevidel." (str. 127)

Snehulienka musí zomrieť je naozaj skvelý názov, ktorý v sebe nesie prvok rozprávkovosti aj kontrastnej morbídnosti. Už pred otvorením knihy som tušil, že toto bude pre mňa ten správny psychotriler. A nemýlil som sa. Zbožňujem príbehy zasadené do úzkej komunity poznačenej tajomstvami, temnotou a nedôverou. Síce sa z toho pomaly stáva isté klišé, ale v šikovných rukách sa z neho stále dá vyžmýkať maximum. A Nele Neuhausová je natoľko zručná rozprávačka, že ma okamžite dokázala vtiahnuť do prostredia naoko súdržnej, ale v skutočnosti nesmierne expresívnej dediny. Príbeh začína návratom Tobiasa, ktorý strávil desať rokov vo väzení za zločin, ktorý podľa svojich slov nespáchal, a je odhodlaný očistiť svoje meno. V hľadaní pravdy mu pomáha aj vyšetrovateľka Pia spolu s ďalšími osobami, dotvárajúcimi dej a miestny kolorit. Niekdajšie vraždy poskytujú priestor na rozpitvanie starých rán, čo sa nezaobíde bez podozrievania, obviňovania a krívd. Práve v pestrej plejáde pováh a osobnostných čŕt spočíva najväčšie pozitívum románu. Takú zmes charakterov som už dávno nevidel. Zároveň to má svoju nespochybniteľnú funkciu, keďže v príbehu sa vyskytuje množstvo postáv a na základe ich typických znakov je možné ich ľahko odlíšiť a čitateľ sa nestráca v záplave mien. Tiež sa mi páčilo, že na rozdiel od iných kolegov či kolegýň sa autorka nesnaží moralizovať, ale ponecháva priestor čitateľovmu rozhodnutiu, čo je správne a čo nie. Jej hrdinovia sa totiž ocitajú v situáciách, kde musia čeliť tvrdým následkom. Je lepšie uniknúť do bezpečia, alebo sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti? Prekonanie strachu nevedie vždy k výhre nad sebou samým, ale často k ešte väčším obavám. Bodaj by nie, zločin tiahnuci sa celými rokmi len tak nezmizne z ľudskej pamäti a nové bizarné vraždy v ospalom mestečku dokážu prebudiť rozličné prejavy. Ak je niekto ochotný zabíjať, aby sa pravda nedostala na povrch, všetci by sa mali mať na pozore. Mŕtva mladá žena naaranžovaná ako princezná si takto svoj šťastný koniec určite nepredstavovala a ktovie, čo sa odohráva v útrobách duše chorého vraha...

"Otec mu zasa zasahuje do života, práve teraz, keď potrebuje všetku silu a koncentráciu na to, aby si udržal pracovné miesto a zachránil svoju budúcnosť! Rástol v ňom hnev. Prečo mu konečne nedajú pokoj? V mysli sa mu začali vynárať obrazy, o ktorých si myslel, že na ne dávno zabudol, ale voči spomienkam a pocitom, ktoré ich sprevádzali, bol bezmocný. Vedel, že keď matka nebola doma, otec si to v jednej z podkrovných hosťovských izieb rozdával s Laurinou matkou, ktorá u nich pracovala ako gazdiná. To mu však nestačilo. Vlákal do postele aj dcéru svojich nevoľníkov, ako v duchu označoval svojich zamestnancov a celú dedinu..." (str. 203)

Snehulienka musí zomrieť je prvou knihou, ktorú som od Neuhausovej čítal, ale nebude ani zďaleka poslednou. Ak sú aj ostatné jej tituly takéto kvalitné, rýchlo sa zaradí medzi moje obľúbené spisovateľky. Napätie, nepredvídateľnosť, majstrovsky budovaná atmosféra, dôkladne vykreslené postavy, prelínanie minulosti a súčasnosti, striedanie uhlov pohľadu... to je len zlomok prvkov, ktoré tvoria dobre fungujúci celok. Na Goodreads som sa dočítal, že ide už o štvrtú časť série, preto verím, že Tatran čím skôr príde aj so zvyšnými dielmi... Román je ako stvorený na predlžujúce sa jesenné dni, nechajte sa teda zlákať, zimomriavky sú zaručené!

Komentáře (0)

kniha Snehulienka musí zomrieť recenze