Leto na temný severský spôsob

recenze

Vlčie leto (2021) / marcoz
Leto na temný severský spôsob
Švédsky všestranne zameraný umelec Hans Rosenfeldt je u nás známy dosiaľ ako polovica autorského dua, ktoré vytvoril s Michaelom Hjorthom. Pod hlavičkou vydavateľstva Ikar u nás vyšlo šesť kníh ich série. Spojili v nej svoje skúsenosti z filmovej a televíznej brandže a pri čítaní skutočne máte pocit, akoby sa pred vami odvíjal príbeh na striebornom plátne. Osobitý kompozičný štýl uplatňuje Rosenfeldt aj vo svojej samostatnej sérii krimitrilerov Haparanda. Ide o pokojné, pomerne ospalé mestečko, ktoré však pod povrchom skrýva viacero temných pudov, čo len číhajú na príležitosť predrať sa na povrch a zmeniť zaužívané poriadky. Hneď na úvod ale musím upozorniť na jednu podstatnú vec - Hansovo sólo sa prejavuje v mierne odlišnom spôsobe rozprávania, čitatelia zvyknutí na Sebastiana Bergmana by sa radšej mali zoznámiť s novou hrdinkou s čistým štítom.

"Telo nepochovali. Ležalo sčasti zakryté ihličím, machom a konármi. Navrch položil ktosi menšie kamene, aby sa provizórny hrob hneď nerozpadol. Mŕtvy ležal na chrbte, s rukou vystrčenou spod ihličia. Ostal mu na nej len palec, veľkú časť odhaleného tela roztrhala zver, zrejme vlky. O čosi vyššie na pleci, krku a bočnej stene trupu objavila niekoľko menších rán po ďobnutí vtáčích zobákov. Nad telom poletovali tučné muchy. Sladká, ťažká vôňa im vyrážala dych. Vedeli, že sa nemajú ničoho dotýkať, tento človek bol bezpochyby mŕtvy..." (str. 28)

Opraty prípadu i celej série drží v rukách policajtka Hannah Westerová. Rosenfeldt sa odkláňa od svojho prvého svetoznámeho protagonistu a ešte je skoro hodnotiť, či je to správny krok. Rozhodne áno v tom zmysle, že ponúka iný príbeh, na aký sme zvyknutí, no celkové vyznenie nie je až také razantné. Vlčie leto je totiž oveľa opisnejšie, autor sa usiluje viac preniknúť do vnútra postáv a predstaviť ich čitateľovi v celej ich kráse. Hoci, prirodzene, u niektorých je tá krása značne pokrivená... Nič nie je čierno-biele a v dielach škandinávskej literatúry už vôbec nie. Každá postava si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, ktoré ju viac či menej ovplyvňujú a motivujú k určitým činom. I tu je príbeh uveriteľný, konanie postáv je pochopiteľné, otázne však je, do akej miery je za svoje správanie zodpovedný sám človek a nakoľko ho formuje prostredie, kde sa pohybuje. Hannah Westerová so svojimi kolegami majú dočinenia so svetom drog, peňazí a pomsty a rozmotať klbko klamstiev a poloprávd bude heroická úloha. Nemenej zložitý proces čaká spočiatku aj na samotných čitateľov. Nepozornejší z nich sa môžu ľahko stratiť v záplave švédskych a ruských mien, postupne sa však začínajú odhaľovať rôzne súvislosti a ich zapojenia dávajú väčší zmysel. Niekto môže tvrdiť, že je to zbytočne chaotické, aj v tom vidím autorovu premyslenosť deja. Vie, kam chce svoj príbeh viesť, a využíva na to početné chodníčky a okľuky. Páči sa mi, že Hannah nie je mladá policajtka, ktorá musí dokazovať svoje schopnosti. S týmto motívom sa stretávame tak často, až sa z neho stáva klišé. Hannah je žena v strednom veku, potýka sa s menopauzou, nie je tak fyzicky zdatná ako mladší kolegovia ani nevyniká v streľbe. Všetko však vyrovnáva svojou odhodlanosťou a túžbou po spravodlivosti... a istým spôsobom aj pomerom so svojím mladším nadriadeným Gordonom. Okrem vyšetrovateľského tímu je neoddeliteľnou súčasťou deja - a zároveň jedným z najväčších ťahúňov - ruská zabijačka Kaťa. Kapitoly venované práve jej patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo kniha ponúka. Či už pre jej minulosť, dôsledné plnenie úloh alebo schopnosť rozviazať ľuďom jazyk.

"Kaťa sa postavila, ponaťahovala si telo meravé po hodinách strávených pod autom. Mala dosť času premyslieť si ďalší postup. Musí sa zbaviť tiel. Stopy krvi ju netrápili. Keby niekto objavil, že sa tu odohrala nejaká dráma, aj tak nezistí, o čo išlo, a nenájde obete. Najjednoduchšie by bolo naložiť ich všetkých do auta, vyraziť, zbaviť sa auta aj tiel. Potom nájsť spôsob, ako sa vrátiť do mesta, a vrhnúť sa na úlohu, kvôli ktorej sem vlastne prišla. Premrhala s nimi celý deň. A k drogám či k peniazom sa nepriblížila ani o chlp." (str. 177)

To, že Hans Rosenfeldt dokonale pozná svoje zápletky, sa prejavuje aj v navnaďovaní čitateľa. Občas vytušíte, kam príbeh smeruje, inokedy sa vaše predpoklady ukážu ako mylné a uvedomíte si, že ste autorovi sadli na lep. Väčšina motívov sa v závere pekne uzavrie, no ako to býva zvykom, nejaké tie dvierka ostanú otvorené. Hannah má už čo-to za sebou, o čom napovedajú aj retrospektívne kapitoly, a bude ešte z čoho čerpať. Mnohé námety poskytuje nepochybne aj samotná Haparanda, mestečko na pomedzí Švédska a Fínska so svojou bohatou históriou. Vlčie leto predviedlo silný nástup série s výraznými postavami, temnou atmosférou a tieňovými motívmi, ktoré ešte len čakajú na spracovanie. Stále tu však ostáva priestor na zlepšenie, minimálne v dynamike rozprávania. Rosenfeldt je však skúsený autor a svojich fanúšikov určite nikdy nesklame.

Komentáře (0)

kniha Vlčie leto recenze