Intrigy, kam sa len pozrieš

recenze

Mesto kostí (2009) / marcoz
Intrigy, kam sa len pozrieš
Reedície sa vo vydavateľstve Slovart dočkala ďalšia connellyovka, tentoraz Mesto kostí. Ide o ôsmu časť série s neochvejným pilierom losangeleskej spravodlivosti Harrym Boschom, hoci osobne som sa s ňou prvýkrát stretol až teraz. Na jednej strane som si vyplnil prázdne miesto v Harryho minulosti, na druhej strane na mňa z textu vanula istá nostalgia. Bosch je takmer o dvadsať rokov mladší ako jeho aktuálna verzia, v deji vystupuje množstvo niekdajších postáv a nepriatelia si na detektíva v najlepšej forme dovoľujú omnoho viac. Návrat do začiatku dvadsiateho prvého storočia znamená aj úbytok komunikačných technológií a ďalších súčasných vymožeností, bez ktorých si už ani nedokážeme predstaviť svoj deň. O to výraznejšie však vyznieva dôkladná vyšetrovateľská práca, vedúca k nečakaným odhaleniam...

"Polícia by mohla vyriešiť problém s Thorntonom bez toho, aby jej stúpali na päty novinári. Nemusela by ponižujúco priznať, že jeden jej príslušník spôsobil nezodpovedným únikom informácií smrť nevinného človeka. Zároveň by šikovne uzavrela prípad chlapca na kopci (...) Podozrenie padne na mŕtveho pedofila, polícia prípad založí a prejde na iný, pokiaľ možno s väčšou šancou na vyriešenie. Bosch tomu všetkému rozumel, no nebol ochotný akceptovať to. Počul Golliherovu litániu o jeho zraneniach. Už vtedy v pitevni sa rozhodol, že prípad uzavrie odhalením pravého páchateľa." (str. 127)

Ako by to nestačilo, ešte aj sám Harry sa pri vyšetrovaní vracia dlhé roky späť, čo sa nezaobíde bez bolestivého vyrovnávania sa s vlastnými démonmi. Fanúšikovia série vedia, že sa už od detstva potýka s nástrahami drsnej ulice, ale nikdy nedovolil, aby ho zlomili či odviedli jeho pozornosť od zvoleného cieľa. Aktuálny prípad však otvorí staré rany, a nielen preto, že obeťou je dvanásťročný chlapec... Základ vyšetrovania je pomerne krutý a citlivejšie povahy možno budú neveriacky krútiť hlavami, no nazdávam sa, že dané témy je potrebné otvárať a nezahmlievať skutočnosť. Práve naopak, nie všetky obete sú už mŕtve a aj Harry si dobre uvedomuje, že úmyselné odvracanie tváre sa niekedy vyrovná aj ťažkým zločinom. Fyzické týranie je však iba jedným z množstva motívov, ktoré Michael Connelly spracúva. Rozohráva spletitú hru plnú rôznych nástrah, a tie sa týkajú aj čitateľa. Výhodou autorovho štýlu je, že väčšinou sledujeme dianie iba cez ústredného hrdinu, a tým pádom aj pravdu odhaľujeme spolu s ním, krok za krokom. A hoci si dávate postupne do súvislostí jednotlivé stopy, na záver ste tak či tak prekvapení. Na detektívov tentoraz číha veľa slepých uličiek, čo začne byť časom trochu monotónne. Ešteže je Bosch taký sympaťák. Svojou húževnatosťou a úctou k obetiam si však neraz narobí aj veľa zbytočných problémov. Politikárčenie a snaha nadriadených nedať pred verejnosťou najavo žiadnu slabosť sa uňho míňajú účinku, čo ho sem-tam stavia do roly osamelého kovboja. To jediné mi na jeho charaktere dlhodobo prekáža. Má totiž po svojom boku aj ľudí, ktorí by zaňho položili život, verných parťákov i parťáčky. Chápem, že ich nechce ohroziť svojimi prieťahmi, no nezaškodilo by mu spoľahnúť sa aj na ostatných, ktorí myslia svoju pomoc úprimne. V tomto románe to však má aspoň svoje opodstatnenie vzhľadom na Harryho ďalšie smerovanie. Connelly očividne dobre pozná svoju postavu, jej motivácia je pochopiteľná a pre čitateľa uveriteľná. Už len dopriať Boschovi trochu pokoja v osobnom živote :D Keďže ale venuje všetku pozornosť práci, udržať si stabilný vzťah bez drám je náročné...

"Keď budú mať kosti preukázateľne identifikované, vrátia sa a znova vypočujú Arthurovu sestru. Spomínal na to, čo Golliher vravel o povahe chlapcových zranení. Podľa neho boli jasným dôkazom dlhodobého týrania. Nemohli však vzniknúť aj pri školských bitkách a vyčíňaní na skejtborde? Bolo jasné, že sa bude musieť pýtať aj na týranie, nemal však pocit, že teraz je na to vhodný čas. Nechcel priskoro prezradiť, čo vedia, aby tá žena nezačala zmätkovať a nepovedala to otcovi. Musel z toho vycúvať, aby sa k tomu mohol vrátiť neskôr, keď bude mať vo veciach jasnejšie a bude môcť postupovať podľa presného plánu." (str. 150)

Harry je ako zvyčajne systematický, dokáže schladiť svoju horúcu hlavu, aby nijako neohrozil vytýčený smer vyšetrovania. Mesto kostí sa tak stáva dôslednou prehliadkou kriminalistických postupov - od vypočúvania svedkov cez analýzu stôp až po ich podrobné vyhodnocovanie. Kto teda očakáva väčšiu dávku akcie, mal by ubrať zo svojich predpokladov. To však neznamená, že Harry nevytiahne zbraň! K slovu sa dostane, samozrejme, aj napätie, a to nie vždy so šťastným koncom. No smrť si nevyberá a pri nebezpečnej práci číha častejšie než inde. Aj vďaka tomu sú romány Michaela Connellyho také autentické a nestrácajú dych ani po vyše dvoch desiatkach prípadov. Bosch nám síce pomaly starne, ale jeho šarm a morálka sú večné. Ako samotný žáner poctivej detektívky...

Komentáře (0)

kniha Mesto kostí recenze