Detská nevinnosť versus zverská krutosť

recenze

Osvienčimská uspávanka (2019) / marcoz
Detská nevinnosť versus zverská krutosť
Občas sa stretávam s názorom, že kníh s tematikou druhej svetovej vojny a špeciálne koncentračných táborov je na našom trhu aktuálne priveľa. A tak sa pýtam - kriminálok a ľúbostných príbehov nie? Navyše, ľudia majú sem-tam problém s pamäťou a tragické chyby nedávnej minulosti je nutné pripomínať si, pretože, ako môžeme vidieť, mnohí sa dnes oháňajú podobne nebezpečnými heslami, ako to bolo počas vzostupu krutej ideológie... A okrem toho sa nazdávam, že každý z tých miliónov zabitých si zaslúži, aby bol jeho príbeh rozpovedaný... Mario Escobar siahol po konkrétnom námete s reálnym základom a vo svojom románe predstavuje nielen okolnosti vzniku škôlky pre rómske deti, ale i praktiky Anjela smrti - doktora Mengeleho.

"Manžela mi odviedli a budúcnosť sa zdala taká neistá, že mi zvýšili sily iba na to, aby som za svoju rodinu odriekala krátku modlitbu. Šesť rokov som nevkročila do kostola, no rozprávať do neúprosného ticha bolo v tej chvíli jediné, z čoho som dokázala čerpať nádej. Myšlienky mi vírili v hlave. Hlad, strach a úzkosť ma dusili, žiť v koncentračnom tábore bolo ako snažiť sa dýchať pod vodou. Znovu som si spomenula na manželovu krásnu tvár. Na jeho oči, ktoré boli také výrečné. Určite ho ešte niekedy uvidím, nenechal by ma samu ani v pekle." (str. 47)

Hlavnou postavou je Helene Hannemannová, vzor árijskej ženy z Mníchova, no na jej povesti a živote sa podľa nacistických kritérií vyskytuje nepríjemný biľag - vydala sa za Róma Johanna a porodila mu päť detí. Ako každá etnická menšia aj rodina Helene je odsúdená na transport do koncentračného tábora. A ona, keďže ich nedokáže opustiť, sa dobrovoľne vydá do rúk bezohľadného systému a ocitne sa spolu s nimi v Brezinke. Tu sa stretáva s neslávne známym doktorom Mengelem, pričom sa s ním dostáva do kontaktu hneď z dvoch dôvodov - Helene je zdravotná sestra a okrem toho má dvojičky, o ktoré doktor prejavoval zvýšený záujem v rámci svojho krutého výskumu. Je zaujímavé, že prológ a epilóg sú vyrozprávané práve z jeho pohľadu, pripadá mi to pomerne netradičné, celej knihe to dodáva nádych dramatickosti a akejsi väčšej údernosti. Všetky kapitoly sú inak spracované optikou Helene, vďaka čomu môžeme lepšie preniknúť do jej myšlienok a pocitov. Text je však veľmi dynamický, postavený na epickosti a rýchlom spáde. Aj preto si kniha vystačí s menším počtom strán oproti iným, podobne ladeným titulom. Nezdržiava sa vysvetleniami či odbočkami, nemusíte sa však báť, že by nejaké okolnosti ostali nedotiahnuté. Autor skôr vie, čo je pre text žiaduce, a tak sa vyvaroval zbytočností. Pri knihách tohto typu tiež vítam, ak sú v závere doplnené historické súvislosti, no Mario Escobar zašiel ešte ďalej. Na konci nájdete aj mapy táborov, slovník a chronológiu rómskej časti tábora v Osvienčime.

"Blízko pri mne bol doktor Mengele. Väzni priniesli stoličky aj pre nás ošetrovateľov, a vždy keď som sa k nemu obrátila, videla som úžas v jeho tvári. Za tých niekoľko mesiacov, čo sme sa poznali, sa jeho výraz dosť zmenil. Spomenula som si na knihu Portrét Doriana Graya od Oscara Wilda... Až do toho dňa som si to neuvedomila, alebo nechcela uvedomiť, ale doktor Mengele mi skutočne naháňal strach. Hlavný hrdina zapredá dušu diablovi, aby si uchoval telesnú krásu, no vnútri zahníva, čo sa prejavuje na obraze, ktorý drží zamknutý v tmavej komore, až sa napokon muž na obraze premení na monštrum." (str. 161)

Osvienčimská uspávanka v sebe skrýva viacero motívov, ktoré do seba pekne zapadajú, ani jeden nevyčnieva na úkor iného a spolu tvoria ucelený, emotívny príbeh. Spracúva situáciu Rómov v koncentračnom tábore, starostlivosť o deti v ťažko vybudovanej škôlke a v neposlednom rade spomínané Mengeleho praktiky. Mario Escobar je uznávaným historikom, no i sám priznal, že táto kniha sa mu písala zo všetkých najťažšie. Vžiť sa do pocitov matky, ktorá sa obetovala v prospech svojich najbližších, aby sa stala svedkom nepredstaviteľných zverstiev, bolo určite náročné. Svojej úlohy sa však zmocnil znamenite. A hoci sa príbeh odohráva len v rokoch 1943 až 1944, jeho odkaz pretrváva dodnes. A my máme minimálne morálnu povinnosť zabezpečiť, aby sa naň nezabudlo.

Komentáře (0)

kniha Osvienčimská uspávanka recenze