Neohlížej se přehled

02.03.2024

Dobrou správou je, že dej upaľuje svižne dopredu, má to len okolo 200 strán, postáv je málo, chýbajú zbytočné vedľajšie dejové odbočky a... a tým by sme s plusmi končili. Námet o rodine sťahujúcej sa do nového domu je asi jedným z najčastejšie používaných v hororovej literatúre (alebo len ja mám taký pocit?), ale mne osobne to nevadí, lebo ak sa to dobre spracuje, vie sa to čitateľovi sprostredkovať fajnový zážitok (legendárny Cyntoryn zvieratiek od Kinga, veľmi slušná jazda Adama Nevilla Dobří sousedé, nedocenený Malý vetřelec od Sarah Waters). Žiaľ, to nie je prípad tejto knihy. Keď som sa dozvedel, že má pokračovanie, tak som sa úprimne zhrozil a pomyslel som si, že do tohto veru nejdem, lebo už jednotka bola presne o jednu časť viac, než by táto séria mala obsahovať. Navyše netuším, o čom by dvojka mala byť, pretože v prvej časti je podľa mňa plus-mínus všetko uzavreté. Tak ale zas kto chce peniaze zarábať, palicu na psa si vždy nájde. S touto knihou mám viacero problémov a povedal by som, že všetky sú ku*va zásadné: postáv je síce naozaj málo, čo je fajn, ale sú hrozne nezáživné a nezaujímavé, do toho mdlé, ako cez kopirák spráskané dialógy a prakticky nulové stopy po hororovej atmosfére, čo akiste uznáte je pri horore trošku problém. Prvých 70 – 80% knihy som premýšľal, či to vôbec je regulárny horor. V prvej polovici sa vlastne skoro nič nestane (!). To by samozrejme nevadilo, ak by to autor využil na budovanie tiesnivej, mrazivej atmosféry. Hádate ale správne, ak tipujete, že nič také sa nekoná. Zarazila ma ešte jedna vec. Na prvý pohľad detail, ale mne to pripadá amorálne voči čitateľovi. Zvykli sme si, že súčasťou obálok sú nadšené reakcie iných autorov, napr. Stephen King je citovaným preženiem to na obale každého druhého hororu, kde tvrdí veci ako „hororová senzácia roka“, „lepší horor tento rok čítať nebudete“, alebo „wow, brilantné“. Môžete premýšľať, koľko mu za to zaplatili a či mu to za to stojí, ale aspoň viete, na čom ste. V prípade Neohlížej se som sa ale asi prvý raz stretol s tým, že sú citovaní „akýsi“ čitatelia. Nie je spomenuté akí, ani dajme z akého webu (časopisu?). V nejednom z nás tak akiste skrsne podozrenie, či si to len niekto z vydavateľstva nenapísal doma večer, keď si so ženou otvoril fľašu červeného a ona šla spať a on sa nudil. A ešte ma zaujala jedna perla. Netuším, či je to chyba prekladu, bezmocnosť počas prekladu, alebo to tak bolo aj v origináli, ale... „opakované záchvaty špatného zdraví“??? Toto sa hodí možno k Poeovi, Stokerovi alebo Lovecraftovi, do doby, v ktorej medicína mala ešte čo-to doháňať. Nie do príbehu zo súčasnosti.