Otcovy hříchy

30.11.2016

Zo začiatku poviedka začína dosť nemastno neslano. Je tu chlapík, ktorý si počas hlbokomyselných úvah odlupuje svoje šupiny do popolníka. Už som si myslel, že sa jedná o ďalšiu intelektuálsku pič*****, podfarbenú pravdepodobne nejakou hubou alebo iným zvýrazňovačom kreativity. Nasledujúci dej naozaj síce nemá nejaké závratné tempo ale čuduj sa svete, vykľuje sa z toho celkom slušné postapo.

Je tu teda Zem po ekologickej katastrofe, geneticky upravení ľudia žijúci v mori, ktorým je zaplavený takmer celý povrch planéty a na zostávajúcich fliačikoch suchej zeme živoria ľudia nášho typu. Svet ako taký nie je veľmi vykreslený, takisto má v tomto ohľade deficit aj tá morská rasa. Naviac sa mi zdá príbeh až priveľmi melancholický, zaslúžil by si tvrdšie tóny. Ale na to, že poviedka nebola dlhá, nebolo to zlé. Téme a svetu by sa zišlo väčšie rozvitie, snáď až do podoby novely či románu.