Miroslaw Miroslaw komentáře u knih

☰ menu

Jozef Tiso  -  Kňaz, politik, kolaborant Jozef Tiso - Kňaz, politik, kolaborant James Mace Ward

Wardov životopis Jozefa Tisa by pokojne zapadol medzi ostatné rovnako ladené tituly - napokon, dostatočnú "konkurenciu" by mohol mať v Životopisnom profile Jozefa Tisa od M. S. Ďuricu (ktorý však značne potiera Tisovu rozporuplnosť a kriticizovateľnosť v jednaní hlavy satelitného vojnového štátu) a Kamencovej Tragédii politika, kňaza a človeka (tento titul sémanticky napovedá, ako autor hodnotí Tisovu postavu a na ktorý aspekt jeho osobnosti kladie najväčší dôraz) - nebyť toho, že nejde o publikáciu tuzemskej proveniencie a vyznenia/ladenia. Čo treba na Wardovej práci vyzdvihnúť, je okrem poctivého chronologického rámca a nevyhnutných poznámok absencia apriórneho hodnotenia. Tisova osobnosť v životopise postupne kryštalizuje, ukazuje svoje pozitívne aj negatívne stránky, vysvetľuje sa vlastnými slovami, činmi - veľké plus je v tomto jednak podkapitola o Nitre v pohnutých rokoch 1918-1920 a roztrúsené zmienky z maďarských archívov. Ward nepopiera Tisovu zodpovednosť za pridanie sa Slovákov k vyhladzovacej politike Tretej ríše, ale nie je to jediný priezor, ktorým možno (a treba) na Tisa nahliadať - k holokaustu na Slovensku viedla dlhá cesta, ktorú nemožno začínať židovským kódexom alebo transportmi. Warda je treba oceniť aj za záverečnú kapitolu, mapujúcu Tisov posmrtný život v slovenskej mentalite a verejnom/ mediálnom priestore zhruba do r. 2011 (onedlho nato jeho dizertácia vyšla v Amerike). Summa summarum: veľmi dobre spracovaný životopis s archívnymi zdrojmi, odkazmi, dobovými dokumentmi (možno by si to žiadalo aj väčší fokus na zahraničné - nemecké/ britské zdroje, ale i tak v rámci možností a rozsahu práce je autorov výkon úctyhodný, ak sa vezme do úvahy aj jeho americký pôvod). Napriek zaznávaniu biografií v historiografickej produkcii je toto konečne možnosť sa na Tisa pozrieť do tej miery triezvo, do akej nám to historické záznamy dovoľujú. Spolu s jeho zobranými prejavmi a článkami z dielne SAV je to solídny sprievodca mentálnym svetom a premenami kontroverznej osobnosti slovenských dejín, ktorá ich skomplikovala na oveľa dlhší čas, než boli aktívne roky jej pôsobenia a života.

28.12.2021 4 z 5


Jak se píšou dějiny Jak se píšou dějiny Paul Veyne

Kniha z pera Paula Veyna má na tomto portáli 77 %, čo ma celkom udivuje vzhľadom k tomu, koľko podnetov v nej môže historik rozkľúčovať. Povedzme si narovinu - nečíta sa najľahšie. Veynova miestami až strojopisnosť a vrstvenie pojmov vedia niekedy zamotať hlavu, človek skrátka musí preniknúť do jeho štýlu, aby sa dopracoval k autorovým myšlienkam. Ja osobne si netrúfam povedať, ako inak možno napísať knihu o dejinách, ich filozofii, povahe, konštruovaní a možnom zmysle (?). V tomto ohľade ma percentá prekvapujú... v čom ma ale neprekvapujú, je určitá povrchnosť v preklade, ktorá ma nesmierne rozčuľovala. Autor je pôvodným povolaním historik staroveku, preto často exemplifikuje na základe antických historických osobností a používa niekedy francúzske podoby mien a názvov. Ale v prostredí Čiech a Slovenska žiaden César nie je prípustný. Antogonos Gonatas bol taktiež vedľa, hoci tu išlo o jasný preklep. AJ niektoré odborné príručky z dejín staroveku autor uvádza vo francúzskom prevedení, hoci celosvetovo sú známe napr. pod latinským (Corpus inscriptionum latinarum ako Corpus des inscriptions latines). Tieto detaily mi trochu hnevali oči aj dušu... mnoho študentov histórie vyjadrovalo určitú skepsu z tejto knihy. Veyne svojou tézou o nevedeckosti histórie neobjavuje Ameriku (referencia k Haydenovi Whiteovi, Rolandovi Barthesovi, Jaquesovi Derridovi či Frankovi Ankersmitovi), ale zásadne sa rozchádza s postmodernistami v tom, že v podstate postuluje návrat k naratívnosti. Historický diskurz je síce konštruovaný a tzv. historický fakt je vysledovateľnou mentálnou konštrukciou historika, ale to zase neznamená odmietnuť históriu ako úplne zbytočný celok. Veyne sa snaží akcentovať prednosť, vytŕčajúcu z tzv. metodologickej krízy - ak si priznávame obmedzený dosah našich epistemologických možností na poli poznávania minulosti pre subjektívne rozkročenie historika na pomedzí svojho predmetu štúdia a jeho spätosti s žitou dobou (teda historickým obdobím, v ktorom žije), ak uznávame esenciálnu diverzitu medzi sublunárnym (pardon, čriepok z Aristotela, s ktorým autor aktívne operuje) svetom a kozmom opisovaným fyzikou či nebeskou mechanikou, akákoľvek snaha o kvalitné - hoci limitované - poznanie minulosti nás odkazuje na mozaiku naratívu, ktorej nemôžeme uniknúť. Dejiny boli, sú a budú príbehom - nie presným, ale (veľmi) pravdepodobným. Literárne konštruovaným a predsa obohacovateľným o nové pohľady na etablované témy. História je relatívna - to ale znamená vzťahujúca sa na človeka, na dokumenty, na vnímanie (napr. mentality, tenporality - vykrádam tu síce hnutie Annales, ktoré Veyne kritizuje za nadmernú snahu o zvedečtenie histórie, ale poukazuje to na význam ľudského faktora, ktorý dejiny tvorí a súčasne recipuje), na našu všeobecnú schopnosť poznávania a vyvodzovania logických záverov z limitovaného počtu úlomkov, ktoré sa nedajú celostne uchopiť prednastavenými metódami s jednoznačne overiteľnými výsledkami... Záverom: kniha je inak skvelá, ak má historik či čitateľ chuť sa zamyslieť nad svojím remeslom. Nie je však určená pre každého - niektoré state potrebujú viacnásobné prečítanie, o strávení nehovoriac.

05.07.2020 4 z 5