hrach komentáře u knih

Doteraz najrozsiahlejšie Argonantovo dielo, zatieňujúce svojej kompexnosťou a mnohovrstvením všetko, čo som od neho doteraz čítal. Tradične vychádzajúc z dôslednej znalosti historických reálií sa tentokrát príbeh opiera o pátranie dvojice postáv (kronikára a jeho ženy) odhaľujúcich ponuré okolnosti udalosti z prelomu prvého tisícročia na území okolo Litoměřic, pretavujúcich sa do prekérnej situácii v 12. storočí, keď kráľ a miestne rody musia čeliť takmer všemocnému záporákovi (a vlastne nikto tak celkom netuší prečo a čo im vlastne hrozí).
Dômyselná skladba deja budovaná z rôznych smerov a je tvorená viacerými vrstvami, v ktorých si na svoje nepochybne prídu milovníci historie, fantastična, ezoterných umení i napínavých príbehov. V spleti odkazov na stredoveké kroniky, alchymické spisy ako aj iné Argonantove diela sa na stránkach rozpletá medzigeneračný konflikt, v ktorom mi miestami nebolo úplne jednoduché sa zorientovať. Ústredná linka sa však bezohľadne ženie vpred a aj keď je tempo rozprávania kolísavé (miestami by som povedal, že zámerne), nemal som vlastne ani na okamih pocit, že som sa úplne stratil. A veľa súvislostí, ktoré som minul či nepochopil (asi hlavne preto, že v historických reáliách vcelku tápem) sa postupne servírujú celkom priamo.
Otvorene sa priznám, že v kronikárskych geograficko-historických pasážach som sa aj po niekoľkých čítaniach trochu strácal, ale vlastne mi to vôbec nevadilo. Predpokladám, že veľa zvratov, ktoré ma prekvapili, by pozornejší čitateľ odhalil a predvídal skôr, ale ja som človek jednoduchý a nechal som autora, nech si so mnou robí čo chce. A užil si to mierou vrchovatou. Nečítal som tak len historicko-fantastickú detektívku, ale aj osobnú knihu, ktorá sa priamo so mnou rozprávala o manželstve (či manželstvách) a rodine, kde som si v spleti hermetických symbolov pripomenul, že na svet sa občas dá pozerať aj inak a vo výsledku si napriek väčšinou vcelku struhujúcemu deju užil aj niekoľko intenzívnych sebareflexívnych momentov.
Bola to fakt luxusná jazda a som presvedčený, že svojom komplexnou a dômyselnou skladbou by mohla byť nielen príjemným ale aj obohacujúcim čítaním pre širšie spektrum čitateľov.

12.12.2021

Myslím, že za prvým dielom citeľne zaostáva, i keď to vďaka autorovmu jazyku a štýlu bolo stále výnimočné čítanie. Čakal som, že zápletky otvorené v úvodnej knihe sa nejako posunú a naznačia sa možnosti konca, ale vo výsledku som sa ničoho takého nedočkal. Nezabudlo sa pripomenúť, že tam tie zápletky sú, že Kvothe má nejaký cieľ a od začiatku známy koniec, ku ktorému sa dostal. Ale, čo a ako? Ani náznak. Tretia kniha bude strhujúca a hutná, alebo budem mať dvojnásobný objem. Inak si neviem predstaviť ako to v takomto tempe chce pouzatvárať.
Chvíľu sa mi zazdalo, že mal Rothfuss pred sebou na nástenke Kvothov zoznam hrdinských činov, ktorými sa predstavil kronikárovi v úvode prvej knihy a autor si musel urobiť kvačku za každým jedným, inak sa nemohol posunúť ďalej.
Na výsledku je to trochu poznať.
Tiež mi prišlo, že Kvothe už začína pripomínať idealizovaného hrdinu dievčenských románov, všetky jeho slabosti a nedostatky musia nakoniec vyznieť v jeho prospech.
Vo výsledku, ale zaujímavé nápady, pútavý štýl a bohatý jazyk zabezpečili opäť veľmi príjemné čítanie.

05.05.2013