Radoľa diskuze u autorů

Vojtech Tuka bol predsedom slovenskej vlády v rokoch 1939 až 1944 a súčasne v rokoch 1940-1944 ministrom zahraničných vecí Slovenska. Po vojne bol odsúdený na trest smrti a popravený. Vzhľadom na zlý zdravotný stav bol na popravisko odvezený na invalidnom vozíku a z neho bol prenesený pod smrtiacu slučku a následne 20. augusta 1946 obesený.
Samozrejme, že Vojtech Tuka zastával skôr líniu úzkeho spojenectva s nacistickým Nemeckom a Maďarskom, napokon už za I. Česko-Slovenskej republiky bol odsúdený za špionáž v prospech Maďarska. Nejdem sa sporiť o jeho vine. Trest ale ostáva sporný, ako je to v každom hrdelnom politickom procese.
Tu sme však na databáze kníh a musím sa skloniť pred Tukovou právnickou erudíciou. Také zaujímavé prepojenia medzi myšlienkami anarchie a práva, ktoré v jednej z jeho odborných prác (1921) uviedol, si zaslúžia pozornosť aj dnes. Osobne sa domnievam, že medzi dielom a životom spisovateľa, tvorcu je istá hraničná línia. Tá by sa mala pri posudzovaní diela rešpektovať a nie automaticky dielo tvorcu odsúdiť na základe argumentov typu: bol to nacistický obdivovateľ, vrcholný exponent ľudáckeho režimu, zástanca tvrdej naci línie. Veď áno, bol. Ale na kvalite ním napísaných odborných právnických pojednaní (najmä tých pred rokom 1939) to nič nemení. Preto ho mám medzi obľúbenými spisovateľmi. A preto tam napríklad nemám Adolfa Hitlera, ktorého najznámejšie literárne dielo považujem, napriek pár zaujímavým úvahám, za literárne a umelecky podpriemerné.

Samozrejme, že nekritické obhajovanie Tisa a totalitného režimu prvej Slovenskej republiky, nie sú tým, čo by sa dalo nazvať objetívnou historiografiou. Na druhej strane, ktorý historik je objektívny? A čo je to za pojem: "objektívna história"? Vždy som zastával názor, že každý historik musí mať nejaký názor, náhľad na udalosti, o ktorých píše. To, že sa s Ďuricom na jeho hodnotení udalostí na 100% nestotožňujem, je fakt. Napriek tomu som presvedčený, že tento pán má nesporný literárny talent, a zároveň v jeho knihách je publikovaných množstvo zaujímavých faktov, ktoré marxistická aj liberálna historická škola (čo sú pre niektorých "objektívni hiostorici") zamlčiava, popiera, nezverejňuje a nezaoberá sa nimi. Ďurica sa totiž roky rokúce hrabal v západných a vatikánskych archívoch, odkrývajúcich o slovenskej minulosti veci, ktoré historici z druhého ideologického brehu nepoznali (boľševickí a marxistickí historici k nim objektívne prístup nemali) alebo, a čo je o dosť horšie, k nim prístup po roku 1990 získali, ale na tieto fakty a udalosti sa jednoducho vo svojich prácach vykašľali alebo ich vedome potlačili (liberálni, demokratickí historici). A tak, hoci je možné Ďuricu označiť za ľudáckeho historika, ako tu správne v diskusii poznamenal jakubzak, zároveň platí to, čo uviedla JulianaH. a čiastočne aj mm8 (až na to, že je vraj "objektívny"). Pri snahe o komplexné poznanie súvislostí, je totiž potrebné čerpať z viacerých historických názorových brehov. Až tak je možné sa čiastočne priblížiť k nejakej "objektivite". Vždy však formovanej čitateľovým osobným názorom na dejinné udalosti.