Van Stiphout
Ľubomír Feldek
Príbeh Reného, mladého spisovateľa, ktorý z pozície redaktora závodného časopisu pozoruje absurdný svet reálneho, či priam surreálneho socializmu, jeho kolegýň, kolegov a súdruhov. Prvé slovenské vydanie, z ktorého cenzúra vyčiarkla okolo 20 strán textu. Román Ľubomíra Feldeka rozpráva o živote dvoch priateľov, mladých literátov Reného a Van Stiphouta (autor si vypožičal mená z románu J. I. Bajzu), ktorých na začiatku šesťdesiatych rokov osud zaveje do fabriky na výrobu televízorov. René je redaktorom závodného časopisu, Van Stiphouta bizarné okolnosti postavia do funkcie podnikového psychológa. Závod v tom čase prežíva výrobnú krízu a do jej problematiky sa musia zainteresovať aj hrdinovia románu. Problémy výroby však nevidí tento román z rýchlika - cítiť z neho prežitosť a dôverné poznanie. Je to v najlepšom slova zmysle aj román jednej generácie, generácie dnešných štyridsiatnikov, ktorá síce už nezažila vojnu a Povstanie, no napriek tomu nerieši iba banálne problémy zabezpečenej existencie, ako sa niekedy hovorievalo, ale predovšetkým problém vybojovania si zodpovedajúceho miesta v socialistickej spoločnosti. (záložka knihy)... celý text
Přidat komentář
Autorovy další knížky
| 1983 |  Zelená kniha rozprávok |
| 1987 | Medová žihadla |
| 1991 |  Modrá kniha pohádek |
| 1969 | Poklady Zorničky |
| 1989 | Hra pro tvoje modré oči |
Kniha Van Stiphout je v
| Přečtených | 4x |
| Čtenářské výzvě | 1x |
| Knihotéce | 2x |
| Chystám se číst | 2x |
Trojnáladový román začína psychologicky prepracovaným nástupom do práce, v ktorom sa hlavný hrdina (nie Van Stiphout) v detailnom sebapozorovaní snaží v každom kroku vyhnúť strápneniu a vyvolaniu zlého dojmu. Druhú náladu ovláda pozorovanie trápnych a vtipných životných situácii očami dvoch bohémoch-akože zamestnancov podniku Tesla Orava. Až v tretej nálade prichádza na scénu "výrobná dráma" o nedodržaní plánu, investigatívnej žurnalistike a kolektívnom nadšení meniacom sa na konečné víťazstvo. Vďaka inteligentnému nadhľadu a rozhľadu autora to na počudovanie vôbec nevyznieva trápne ("Nezakritizoval si a nezaodhaľoval vo chvíli, keď bolo najhoršie - už si nezakritizuje, už si nezaodhaľuje. Už niet tej z chybičiek zloženej jednej veľkej chyby - už sú zase len tie jednotlivé chybičky. A teda by sa už darmo teraz díval zdola nahor - vie, že by už nič neuvidel, chybičky sa hľadajú tak, že sa dívame zhora nadol. Zase sú všetci bodrí" ) Po dočítaní knihy som si nevdojak uvedomil, že diktátorské režimy nikdy nemôžu umožniť asertivizmus.