Už viem, čo urobím...

09.06.2020

Doniesla som si túto knižku domov v jednej z asi šiestich bedničiek kníh od známych môjho kamaráta , ktorí rušili knižnicu. Vôbec som si ju nevšimla medzi mnohými známymi a pre mňa cennými titulmi, a už ani neviem, ako mi padla pred pár dňami do ruky. Musela byť veľmi veľa krát čítaná, väzba sa už trhala, strany sa uvolňovali, obal zjavne mnohokrát používaný ako záložka (tiež to tak robievam, vraj som barbar). Prebudilo to vo mne zvedavosť, knihy z tejto edície som si myslela, že poznám dobre, dosť ich vlastním, a ešte viac som ich prečítala. Táto mi ale nič nehovorila. Tak som sa začítala... a uhranula mi/ma. Dej je opäť veľmi jednoduchý, na vonkajšie udalosti chudobný, ide hlavne o vnútorný svet a vzťah Chrisa a Ellen, čerstvých manželov. Autor veľa toho skôr len naznačuje, treba čítať medzi riadkami, myšlienky a vnútorné monológy hlavného hrdinu sa zdajú byť zmätené, resp. aj sú, veď hľadá sám seba v novej situácii, v tomto vzťahu, do ktorého ani nevie ako sa dostal. Ani nevie ako a prečo, klesá na samé dno, do tmy, aby našiel svoje pravé Ja a svoje miesto v tomto svete. Podobne Ellen, ktorá sa vyrovnáva so svojou minulosťou a novou rolou matky, ktorá ju čaká. Väčšina knihy sa odohráva v chate v lesoch na brehu Michigenského jazera a toto prostredie výborne podtrhuje vnútorný aj vonkajší boj, rozpory a napätie medzi týmito dvoma. To, čo vyzerá spočiatku tak obyčajne, začína postupne gradovat a ku koncu by sa napätie dalo krájať. Obaja bolestivo dozrievajú pred očami čitateľa. Pozoruhodné dielo, celkom isto sa k nemu vrátim.
P. S. Preklad tejto knihy dal určite zabrať, zdalo sa mi miestami, že nie je celkom zvládnutý, ale iný k dispozícii asi široko ďaleko nie je a knižka sa zdá byť zabudnutá aj v materskej krajine, čo si myslím, že je veľká škoda.