Svetlo a iné básne

Bronisław Maj akoby žil v očarení krásou sveta, ale aj v údive nad jeho nepochopiteľnou prírodou, zvažuje chvíľu, v ktorej prežíva zázrak prináležitosti, aby hneď vzápätí analyzoval trpkosť a zhrozenie nad vlastným odcudzením sa tomuto svetu, zároveň je básnik, niekto, kto žije reminiscenciou, rozpamätávaním sa na minulosť - vlastnú, privátnu, ale aj kolektívnu, pospolitú - niekto mučený postupujúcou chorobou, chorobou, akou je plynutie času, v ktorej sa čiasi intenzívna prítomnosť mení na pálčivú neprítomnosť, a napokon je to niekto, kto sa nezmieri s tým, že poézia má iba utišovať bolesť a objavovať krásu: podľa neho sa musí pokúšať prenikať aj do skutočnosti, usilovať sa opísať "dychtivú riavu" života v jeho najrozmanitejších podobách...... celý text