Svätá tma

František Hečko, laureát štátnej ceny, narodil sa v Suchej nad Parnou; bol úradníkom, neskoršie redaktorom a referentom Matice slovenskej v Martine, kde aj umrel. Jeho literárne začiatky sa viažu k básnickej tvorbe. Vydal tri zbierky básní: Vysťahovalci (1931), Na pravé poludnie (1942) a Slovanské verše (1946). Prvým prozaickým dielom Františka Hečku je román Červené víno. Hečko ako znalec ľudu majstrovsky v ňom zobrazil život vinohradníkov pod Malými Karpatmi v rokoch 1905—1925. Ešte väčší úspech dosiahol Hečko románom Drevená dedina (1951), v ktorom stvárnil zápas o novú družstevnú dedinu vo vrchárskom kraji. Roku 1953 vyšli Hečkove reportáže zo Sovietskeho sväzu Moskva — Leningrad—Jasná Poľana, neskôr knižka Od veršov k románom a roku 1956 znamenité Fejtóny. Posledným dielom nedokončenej trilógie Františka Hečku je Svätá tma. Pre túto knihu spisovateľ čerpal látku z vinohradníckej obce Dubníky, teda bol to návrat do kraja, ktorý opísal už v Červenom víne. No Svätá tma je z obdobia druhej svetovej vojny a vyniká útočnou satirou, ba až výsmechom všeličoho zlého a protiľudového, čo sa zrodilo vo vzťahoch medzi ľuďmi za fašizmu. František Hečko si vzal na mušku pokrivené mravy malomeštiackej inteligencie, rozličných príživníkov a majiteľov vinohradov. Obviňuje i kňazov s ich morálkou a protiľudovou podobou. Hečko stvárnil teda vo Svätej tme popri niekoľkých kladných postavách predovšetkým negatívne typy. František Hečko vošiel do dejín slovenskej literatúry ako pokračovateľ realistických tradícií a stvárňovateľ novej prózy.... celý text