Srna pozerajúca na Polárku

19.07.2021

(SPOILER) Spomedzi zbierok, ktoré som od autorky doteraz čítal, je táto najnovšia – a opäť zapadá do organickej reťaze, do nekonečnej knihy. Ostatné pripomína ako tematikou, tak obraznosťou a opakujúcimi sa slovami/pojmami ako gramatika, genotext, labyrint a rastlinné denníky. Tentokrát sa však nejedná len o eroticko-spirituálnu nostalgiu, Mila Haugová sa zameriava na trochu odlišnú tému. Akoby sa už nejednalo len o denník mapujúci dni v záhrade strávené s rodinou a o cestovanie v čase k milovaniu sa s mužmi, ktorí už nežijú, tentokrát sa autorka posúva viac do metafyzickej problematiky, do hlbšieho spirituálneho rozjímania. Od smrti blízkeho a milovaného muža, s ktorým zdieľala najdlhšie a najintímnejšie tichá, sa tematicky posúva k smrti vlastnej, k meditovaniu nad vekom (v čase napísania zbierky mala 74 rokov) a k príprave na vlastný odchod. Ako srna, ktorá pozerá na Polárku, ktorá pred sebou vidí výrazný orientačný bod a cíti, že k nemu speje, cíti, že je to nevyhnutná cesta. Nechcem však zavádzať svojou interpretáciou, čím je Polárka. Srnou je však určite samotná autorka: svoju prvú zbierku vydala pod pseudonymom Mila Srnková.
Otázkou teda pre autorku v týchto myšlienkových pochodoch ostáva, akú hodnotu má telo pre dušu a aký vzťah je medzi nimi – ako to naznačuje napríklad vo verši „duša s tieňom tela býva na stanici“ alebo „akoby malo moje telo rovnaké myšlienky ako ja“. Vlastný vek nevníma ako prekážku, voči času akoby cítila pokoru, ako je tomu v tejto ukážke:
„tvár dozrieva v temnote skúsenosti
kde sa potom pohybuje
ako samostatná bytosť“
Formálne je zbierka rozdelená na tri časti, pri čom ma na prvé prečítanie asi najmenej zaujala prvá časť s názvom ALARM. ARCHÉ a ALFA boli pre mňa uchopiteľnejšie a celkovo sa mi zdalo, že sa vzďaľovali od záhadnej, „čistej abstraktnosti“, ktorá by v prvej časti mohla čitateľa odradiť. Zbierka obsahuje viacero sérií očíslovaných básní (alarm, areté, amonit a iné), takže sa medzi nimi nachádzal aj istý naratív, ktorý bol však viac kľúčom k spájaniu si motívov než príbehom.
Samostatným pozitívom zbierky bol vizuál: ilustrátorka Lívia Kožušková sa inšpirovala fínskym výtvarníkom Osmom Rauhulom, a tak je možné medzi stranami občas zbadať srny a inú lesnú zver, niekedy vystavané do zvláštnych abstraktných pozícií. Celkovo pridali veršom atmosféru.
Vo výsledku teda zbierku hodnotím ako zaujímavý, no na čítanie a dekódovanie pomerne náročný ponor do vnútorného sveta človeka, ktorý uvažuje nad smrteľnosťou tela, no ktorý si so spirituálnym úzko spája práve všetko telesné a zmyslové.