Solenoid
Mircea Cărtărescu
Solenoid je tematicky hutný, štýlovo bohatý a textovo objemný semiautobiografický román s prvkami surreálna, ktorého príbeh sa točí okolo fiktívneho rukopisu neúspešného autora. Ten sa z núdze (a vďaka neúspechu na literárnom poli) živí ako učiteľ rumunčiny na základnej škole, svoju profesiu nenávidí, pričom východisko z nej nachádza v metafyzickom úniku z reality do „štvrtého rozmeru“ prostredníctvom spomienok, sna a bujnej imaginácie. Solenoid vnímajú literárni kritici ako opus magnum rumunského autora, ktorého hlas počuť čoraz zreteľnejšie na najvyšších poschodiach svetovej literárnej scény.... celý text
Přidat komentář
Tak táto kniha nebola nič pre mňa. Vyplody fantazie, siahodlhé opisy a nulový dej. Bohužiaľ, toto ide úplne mimo mňa.
Malo by sa to skôr volať zhúlenoid, lebo taká imaginácia, akej je M.C. schopný, sa rodí asi iba po požití drog. Čítal som to tri týždne, pretože mi moja myseľ nechcela dlho držať pozornosť, ale neľutujem jedinej minútky, ktorú som nad knihou strávil. Autora často porovnávajú s Kafkom, či Borgesom (mne skôr pripomínalo jeho písanie Casaresa), ale to je veľmi nepresné, Cărtărescu vytvoril úplne nový pohľad na funkciu literatúry. Niektorým veciam sa nedá úplne porozumieť, ale to nevadí, lebo na poriadnu knihu stačí aj desatina toho, čo predviedol tu, a ešte štylisticky bravúrne.
Solenoid. Obří magnetická cívka pod sklepením jednoho netradičního domu ve tvaru lodi. V této knize má však mnohem silnější účinky.
Bukurešť. Chátrající, ponuré město v době socialistické éry, skvěle vykreslující absurdity za komunistického režimu v Rumunsku.
Rukopis nedoceněného spisovatele, který musí být napsán, avšak není určen ke čtení.
Dvě roviny, skutečná a snová, realita a fikce. Fragmetny vzpomínek z dětství, popisy každodenního života, filozofické pasáže, snové vize, absurdní příběhy, surrealistické scény.
Útěk.
Mircea Cărtărescu a jeho koncert neskutečné představivosti.
Solenoid
Knihu nebudem klasifikovať hviezdičkami, lebo som ju nedočítal do konca. Kdesi za polovicou som to vzdal, priznávam pokorne. Keď som sa tak zamyslel a spýtal sám seba, prečo to vlastne čítaš, milý Gracian, keď ťa to vlastne ani nezaujíma, ani nebaví a navyše si z toho unavený jak to hovado. Nuž, tak som to s úľavou odložil. Tento Cartarescu písať vie, o tom žádná, ale moje nervy, nech si tie halucinačno horúčkovité vízie číta kto chce. Tie nudné nekonečné opisy a úvahy. Občas mi blysla hlavou myšlienka v znení : pološialený grafomanský maniak. Nič v zlom, Cartarescu, ale idem radšej čítať nejakú normálnu knihu, lebo z tej tvojej by mi mohlo aj švihnúť. Hor sa nadol!!!