Pýtačky
Helena Dvořáková
Najmilšie rozhovory s bezmála štyridsiatimi osobnosťami z tých niekoľko tisíc, ktoré Helena Dvořáková urobila za svoju štyridsať ročnú novinársku kariéru. Umelci, spisovatelia, architekti, ale i lekári a vedci. Kniha je ilustrovaná čiernobielymi fotografiami, ktoré dokumentujú život a zmeny v našej spoločnosti a nepriamo si tak dotýka významných výročí, ktoré si tento rok Slovensko pripomína - roky 1969 a 1989. Za všetkých spomenieme mená Albín Brunovský, Tomáš Janovic, Maša Haľamová, Margita Figuli.... celý text
Přidat komentář
Autorovy další knížky
| 1981 |  Foukni do pampelišky |
| 1984 | Dievčence |
| 2002 |  Z denníka zrelej ženy |
| 1980 | Dom pod morušou |
| 1980 |  Zimné búrky |
Kniha Pýtačky je v
| Přečtených | 1x |
| Chci si koupit | 2x |
Ktovie, či to bol autorský zámer alebo zafungovalo podvedomie, no do výberu sa dostali prevažne rozhovory s umelcami v staršom veku, často aj po skončení kariéry či tesne pred koncom ich života. Dôsledkom je určitý bilančný smútok, ktorý z väčšiny z nich priam presakuje. To sa, samozrejme, podpisuje pod atmosféru celej knižky. Nevravím, že je to nutne zlé, len to tak skrátka je.
Inak to bol výber vskutku zaujímavý, autorka stihla „vyspovedať“ napríklad ešte aj Hanu Zelinovú, Mašu Haľamovú, Margitu Figuli, Martina Martinčeka či iné veľké osobnosti, ktoré tu už nie sú, a rozhovory s ktorými by dnes už človek musel hľadať leda ak v nejakých archívoch.
Na vlastné prekvapenie mi veľmi dobre padli aj interview s ľuďmi, o ktorých existencii som dovtedy netušila, napríklad lekári Ján Siracký a Jaroslav Siman. Úžasné, že aj takými osobnosťami sa môže Slovensko hrdiť – a smutné, že asi nie som jediná, ktorá o nich ani nevie; v tomto zmysle som teda autorke dlžná poďakovanie.
Inak sa mi jej štýl však zdal taký akýsi... Archaický? Neadresný? Neviem, fakt neviem, či sa takto viedli rozhovory v tej dobe automaticky, alebo ide o jej autorský rukopis, ale občas som mala pocit, akoby svojim respondentom príliš nadbiehala, v otázkach často ponúkala aj vlastné konštatovania (čo by nemuselo byť zlé, keby to nebolo samoúčelné) a celkovo to viedla v štýle „hlavne nestúpiť na žiadne kurie oko“. Niekomu to možno vyhovuje, ja mám radšej, keď sa ide na hlbinu, a to aj za cenu, že odložíme poklonkovanie.
No a ďalšia vec – keď už je tu podobný výber, dôraz by som kládla na respondentov, avšak v celej tejto knihe je tak trochu nevhodne presmerovaný na autorku. Teda nie dielo a.k.a. „veľké osobnosti slovenskej kultúry“, skôr „JA som sa rozprávala s veľkými osobnosťami slovenskej kultúry“. A ako bonus milión autorkiných fotiek s nimi a poznámok o tom, čo si o kom myslí.
Čo však musím pochváliť, je krásny dizajn od Pergamenu. Tí to skrátka vedia. Akurát ilustračná fotka na obálke je pre mňa trochu iritujúca – v prvom rade už len preto, že je na nej znázornená autorka s hrnčiarom Jánom Kartíkom, pričom rozhovor s ním v knihe ani nie je.