Pútnice idú žitím

V sbierke noviel „Pútnice idú žitím“ autorka Anna Lacková-Zora necháva defilovať pred zrakom čitateľov niekoľko ženských portrétov, aby — ako obvykle — odkryla kúsok ženskej duše, — unášanej dnešným, od starého trochu odlišným životom, — pri novosti po starom bojujúcej o svoje šťastie. Pohľad autorkin, ktorý cez časné osudy a prosté každodenné príhody nikdy nezabudne dotýkať sa a dostihovať výšok nepomínajúcnosti, i z týchto prostých príhod vyvažuje na povrch zrnce trvalého, večného. Život je nie ľahká jazda na kolimahe z rozrávky, ale dôkladný krámsky voz, naložený kadejakými haraburdami; koníky čudesné, ktoré nikdy vlastne poriadne nevedia, po ktorej zabrať ceste. Nuž pozor treba dávať, aby si sa nejakým činom neprevrhol. Ako všetko na tomto svete, i ľudská tuha a ľudské snaženie napokon skladá svoje perute pokorne a poslušne „iba na zem“, a — jednako „všetko v živote zvrtne sa iba na tom, nakoľko to večné, ľahké a svižné — nad tým kuľhajúcim a padajúcim v nás - dokáže strmieť a utkvievať vo výšinách“. Po ľahkom rozbehu do života, trpko a ťažko, lebo „prísť k veľkej, ohromujúcej pravde životnej nikdy je nie v živote neskoro“, učí sa takejto životnej skúsenosti hrdinka prvej najrozsiahlejšej novely „Na zlatej kolimahe“. „Energia túhy a vôle, ktorá sa pri všetkých tých ľudských nízkostiach povedome nesie do hora, do vysoka“ — tak by sme mohli charakterizovať rozbeh, ktorým by autorka cez všednosť prostej každodennosti chcela svoj čitateľský svet, najmä svet ženy uniesť do sveta nehynúcej, trvalej pravdy a krásy večného.... celý text