Pravidlá vraždy

15.05.2021

Plusy:
1) Autorkino nadšenie z témy, z detektívok, zo zlatej éry detektívok, z konkrétnych autorov a autoriek, na ktorých aj odkazuje. Mám radosť, keď z diela cítiť radosť jeho autora.
2) Celý ten retro štýl, ktorý začína pri obálke a pokračuje dejom, jeho detailmi, rôznymi alúziami. Asi ako by vás niekto pozval na dobrú retro párty.
3) Pokus vytvoriť „kresťanskú detektívku“. Mám rada kresťanskú literatúru a mám rada detektívky, bola som teda zvedavá na toto spojenie, a najmä práve pre túto avizáciu som po knihe siahla.

Mínusy:
1) Autorkino nadšenie z témy, z detektívok, zo zlatej éry detektívok, z konkrétnych autorov a autoriek, na ktorých aj odkazuje. Niekedy je totiž do toho zahrúžená až tak, že v tom celom akosi zaniká Julianna Deering.
2) Celý ten retro štýl, kvôli ktorému som sa chvíľami pýtala, či by nebolo osožnejšie a autentickejšie rovno siahnuť po diele z danej doby, nie po diele, ktoré sa chce tváriť, že je z tej doby.
3) Pokus vytvoriť „kresťanskú detektívku“, ktorý z môjho pohľadu veľmi nevyšiel. Áno, od istej chvíle si hlavný hrdina opakuje istý biblický verš a občas uvažuje (veľmi letmo) o viere pod vplyvom šarmantnej spoločníčky Madeline (tá sa pasuje za veriacu; keby to však neverbalizovala, z jej konania to asi veľmi nerozoznám), ale to sa mi zdá na kresťanskú literatúru príliš letmé a na detektívku zbytočné.

Ešte väčšie mínusy:
1) Nuda. Dobrá detektívka skrátka musí strhnúť; pre tie najlepšie som nemala chuť ísť spať a – hoci sedmospáč –, nevedela som sa dočkať rána, dokonca som bola ochotná si privstať, aby som mohla pokračovať v čítaní. Toť popri Pravidlách vraždy som stihla prečítať niekoľko iných kníh (vrátane cca 460-stranového románu) a dočítala som ich skôr zo zotrvačnosti.
2) Sentimentálny románik. Obyčajne nejakú tú ľúbostnú zápletku v rámci detektívky uvítam, táto však bola naivná, presladená a chvíľami som sa pýtala, či to autorka fakt myslí vážne.
3) Otrepané schémy. Keď už má človek čo-to z detektívkych klasík načítané, zrejme ho zápletky a peripetie v tomto deji veľmi neprekvapia.

Väčšinu času nezabralo ani tak pátranie ako skôr rodiaci sa vzťah medzi Drewom a Madeline. Ich prekáračky boli celkom vtipné, a i keď rozhovor medzi nimi niekedy skĺzol do sentimentality, nikdy to netrvalo dlho. Problém je v tom, že toto má byť detektívka. A Drew je síce príťažlivý, šarmantný a navyše gentleman, no ako detektív je na baterky. Je aspoň na ozdobu, ale to v knihe moc nezaváži. Nepoviem na obrazovke, vtedy sa človek môže kochať, ale takto... V podstate nič nevypátral, pár vecí zistil, to je pravda, ale dedukovanie mu akosi nešlo. Len pobiehal naokolo sťa sliediaci pes a skúmal stopy. Meno vraha som mu mohla povedať podstatne skôr, než mu to autorka naservírovala na striebornej tácke. Teda keby som spáchala vraždu, chcela by som, aby ju vyšetroval Drew Farthering.