Píla

Román Píla (Lesozavod) patrí medzi prvé rozsiahlejšie práce Anny Karavajevovej, ba v porevolučnom rozbehu novej sovietskej literárnej tvorby možno ho zaradiť medzi priekopnícke diela, ktoré tvorily základy socialistického realizmu a prispievaly na jeho rozvoj a dotváranie. Prostredie, ktoré si autorka vybrala, neponúkalo materiál na oslavu víťazného revolučného ducha a jeho nových prejavov v spoločenskom živote, naopak, bolo to prostredie zastrčené v divom horskom kraji, kde revolučná vlna nezasiahla priamo a ľudia málo čo vedeli o utváraní nového života v rozsiahlej krajine. Život sa tu rozhýbal až vtedy, keď sem vstúpil budovateľský ruch, aby sa využilo lesné bohatstvo tohto kraja. V blízkosti biednej horskej dedinky Niziniek obnovuje sa píla, ktorú kedysi pred vojnou nestihol dohotoviť Nemec-prišelec a nestačil ani rozvinúť sľubný vykorisťovateľský plán. Obyvatelia hľadia s nedôverou na podnik, zo starých čias naučili sa nedôverovať cudzím podnikateľom. No možnosť zárobku povzbudzuje najmä ženy, ktorým sa napokon podarilo odhovoriť mužov od práce v ďalekom meste a prinútiť ich do práce na obnovenej píle. Pri spoločnej práci rozpútava sa vrodená revnivosť obyvateľov dvoch blízkych dediniek a nevraživosť sa rozhára i proti vedúcim a mestským ľuďom, ktorí tu pracujú ako odborné sily. Ale nájdu sa i medzi dedinčanmi ľudia, ktorí vedia rozoznávať medzi starým a novým duchom práce, medzi prácou vykorisťovateľskou a prácou, ktorá bude slúžiť celku. Nastáva kríženie náhľadov, vyvracanie falošných predstáv a osvetľovanie správneho nazerania na spoločnú a družnú prácu, všetko sa porovnáva na skutkoch, na tom, čo vyčíňajú starí koristníci a čo poskytujú nové sociálne zákony, ktoré platia v podniku. A po tomto vnútornom dramatickom boji nastáva prebudenie. Z podniku prechádza obroda i do dediny. Pri voľbách, keď sa rozhoduje o združstevnení mlyna, po ktorom ešte vždy túžia kulackí boháči, víťazí vôľa drobných ľudí, ktorí pochopili dobro spoločnej veci. Komán Karavajevovej je priebojným dielom. Autorka začrela do prostredia, na ktorom sa najtypickejšie odrážala zadubenosť starého zaostalého Ruska a bolo treba majstrovského pera, aby zápas o nové bytie a víťazstvo revolučných myšlienok nevyznely a nevyriešily sa v takomto prostredí šablonovito. Autorka na svojich cestách ako redaktorka poznávala ľudí; neidealizuje ich, podáva ich v drsnom rúchu prirodzených vlastností, ale nezabúda ani na jemné psychické odtienky, ktoré vpriada do celku tak, že obraz vychádza plný, sýty a pravdivý.... celý text