Ohnivá kytica

V poézii Alexandra Kormoša po plameňoch jazyka živelnou silou zažiarili plamene lásky, keďže len láska spaľujúca ako plameň je skutočná a pravá, schopná aj zázrakov, zatiaľ čo vlažnosť neprospieva žiadnemu citu, ani nikoho nespasí. Lásku však treba nielen prežívať, ale ju aj zveľaďovať a chrániť pre seba a pre druhých. Láska je našou každodennou potrebou a potravou duše, bezprostredne podmieňuje naše každodenné fyzické a duchovné dispozície, celé naše bytie. (...) Tu nevidieť, ani nepočuť erotické vzdychy a trilky alebo šum Amorčekových krídel a šípov, ani rozjímanie nad ľúbostným opojením. Prezentovanie ľúbostných motívov a fenoménu lásky vôbec je u Kormoša podriadené a uskutočňuje sa v celkovom kontexte jeho ľudskej a básnickej vízie sveta a človeka v ňom, sveta, v ktorom by vládla prirodzená potreba autentických vzťahov medzi ľudskými osobnosťami vrátane vzťahov intímnych a v ktorom sú tieto vzťahy kryté ďalšími hodnotami. Láska má pre Kormoša platnosť celej škály etického kódexu, v ktorom môžeme čítať okrem iného: Krása, Pravda, Sloboda, Vernosť, alebo hoci aj Boj - veď bez neustáleho boja sa nemožno ani priblížiť k poľudšteniu tohto sveta - a je s obsahom týchto pojmov vnútorne spriaznená. Nemožno ju stadiaľ odstrániť, tak ako živej prírode nemožno predpísať, aby neprekvitala všetkými možnými farbami. (...) Pokiaľ ide o formálne úsilie autora, spomedzi mnohorakých verzií (od najviazanejšej formy cez voľný verš až po báseň v próze), žiada sa pripomenúť aspekt, že mnohé básne pôsobia svojou jednoduchosťou a prirodzenosťou ako ponášky na ľudovú pieseň. Je to pochopiteľné, ak si uvedomíme, že autor už celé desaťročia nielen zhromažďuje a odborne spracúva spevné bohatstvo svojho rodného kraja, ale ho aj cieľavedome sprístupňuje verejnosti. (Oldřich Kníchal).... celý text