O dôstojnosti človeka

Jadrom diela je spis „Oratio Ioannis Pici Miran.Concordiae comitis“ ktorý obsahuje pomerne rozsiahly prológ doc. PhDr. Boženy Seilerovej DrSc. Autorom reči O dôstojnosti človeka – De hominis dignitate – je taliansky renesančný učenec, mysliteľ, filozof a teológ Giovanny Pica gróf z Mirandoly a Concordie. Reč predstavovala prológ k ním iniciovanej veľkej, medzinárodnej filozoficko - teologickej dišpute, ktorá sa mala konať v Ríme v roku 1486. Jej predmetom malo byť zjednotenie a zodpovedanie 900 téz ktoré mali odstrániť vtedajšie nešváry v oboroch filozofie, histórie, teológie a pod. Mirandola skoncipoval týchto 900 téz sám, čo je sám o sebe nesmierny počin, nie len na dobu renesančného Quattrocenta, ale aj na súčasné pomery. Len na okraj, predstavme si mysliteľa dnešnej doby, ktorý sám iniciuje, zorganizuje a moderuje debatu vzdelancov o riešení najväčších intelektuálnych problémov dneška.

Samotnému Mirandolovi nemožno odoprieť nesmierny intelekt. Len pripomeniem, že v tézach sa snažil riešiť „nezhody“ medzi učením cirkvi, novoplatonikmi, peripatetikmi, kabalistami, chaldejskými či inými gnostickými učeniami. Cieľom bolo poznanie pravdy ako takej, poznanie Boha.

Už spomenutý rozsiahly prológ pani Seilerovej, jednoducho, vhodne a komplexne uvádza čitateľa na pripravovaný text jednak po osobnej, dobovej ako aj odbornej stránke. Napríklad autorka upozorňuje, že Mirandolov text musíme chápať aj v samotnom renesančnom kontexte. Predstavuje nám Mirandolu ako prototyp renesančného muža, akéhosi selfmade man, ktorý po „stredovekom úpadku“ spoznáva opäť seba samého cez antické učenie a kresťanstvo. Renesancia pre Európu znovuobjavila sebavedomie, sebauplatnenie či jedinečnosť indivídua, avšak nie tak ako tieto pojmy poznáme dnes, ale v pojmoch ukotvenia vo vtedajšom spoločenskom vesmíre. Renesančný človek okrem zbožnosti hľadá aj svoje seba vyjadrenie cez vita activa. Taktiež sa stretávame od Machivaelliho známeho pojmu „virtú“ teda akejsi rozhodnej sily konať.

Giovanny Pico Della Mirandola: „hľadá cieľ ľudského snaženia – dostať sa k Bohu- znamená spočinúť vo večnom pokoji. To je podľa G. Pica della Mirandola možné dosiahnuť pomocou morálky, filozofie a teológie.“ A nie len to. V práci určite prekvapí čitateľa rozsah myšlienok spojených s mystickými prejavmi viery a to nie len u kresťanských učení, ale aj už spomenutých chaldejských či židovských. Sám Mirandola pri hľadaní pravdy neváha opustiť kresťanské prístavy a vydáva sa na šíre moria aby tak z mystiky, teológie a filozofie vydoloval za pomoci tolerancie esenciálny výťažok univerzálnej viery prítomnej v najrôznejších učeniach. V Picovom ponímaní k dotyku s Bohom samotným. Tento prístup vo svojej dobe pochopiteľne narazil na odpor, ktorý zmaril jeho plánovanú medzinárodnú dišputu a sám musel prejsť do obhajoby svojich názorov, v ktorých neskôr dokonca uspel.

V samotnej reči sa Mirandola snaží ukotviť človeka vo svete, ktorý vytvoril nebeský Otec. Pico tvrdí, že na pomedzí nebeských bytostí, anjelov, cherubínov a pod. a pozemských zvierat sme my ľudia. Tvrdí, že keď nám Tvorca, nemohol dať nič, dal nám všetko. Po stvorení beztvarého človeka, ho postavil uprostred a prehovoril k nemu: „Neurčili sme ti ani isté sídlo, ani vlastnú tvár ani vlastnosti ani nijakú povinnosť, ó Adam, aby si mal miesto, tvár a vlastnosti, ktoré chceš mať a ovládať. Ostatným bytostiam je ich povaha (natura) určená našimi zákonmi, ktoré sme im predpísali, tým sa udržiava v medziach. Tvoje rozhodnutie však nie je vymedzené nijakými hranicami. Túto možnosť sme vopred vložili do tvojich rúk. Postavili sme ťa do stredu sveta, aby si sa odtiaľto rozhodol okolo seba a videl čo všetko je na svete. Nestvorili sme ťa ani nebeským, ani pozemským, ani smrteľným, ani nesmrteľným, aby si ty sám ako svoj najvyšší, dôstojný správca a tvorca vytvoril akúkoľvek podobu, ktorú si želáš. Môžeš upadnúť do podsvetia (in inferiora) a ťažko sa zvrhnúť (bruta degenerare). Môžeš sa však podľa tvojho najlepšieho presvedčenia povzniesť do výšin božskosti a znovuzrodiť....Nemali by sme zneužívať milosrdnú dobrotivosť nášho Otca, ale uvítať slobodnú voľbu, ktorú nám dal. Do duše nám musí preniknúť svätá ctižiadostivosť, aby sme sa neupokojili s priemernosťou, lež aby sme kráčali za tým, čo je najvyššie a zo všetkých síl sa usilovali – keď to vieme a chceme- o to čo je dobré pre všetkých ľudí.“

Aj to sú slová, ktoré formovali renesanciu a toho čo nazývame západné myslenie, hoci málokto z nás vie čo to slovo znamená. Na ozrejmenie, stojí za čo siahnuť po Mirandolovej reči.