Kto hrá sám

Kniha talianskeho publicistu a prozaika, v ktorej prináša konkrétne a autentické svedectvo o viac - menej tajnom paktovaní mafie s množstvom vládnych politikov v povojnovom Taliansku, ktorého katastrofálne dôsledky postihujú najmä Sicíliu. Autor chcel poukázať na problém mafizmu ako na súčasť celej ,,sicílskej otázky", ktorú charakterizuje najmä zaostalý ekonomicko-sociálny a kultúrny rozvoj, mafisticko- klientelská štruktúra, volebná korupcia, chudobne rozvinutý skupinový život a práca, nedostatočné demokratické plánovanie za maximálnej účasti obyvateľstva. ,,Kto hrá sám, nikdy neprehrá," hovorí staré sicílske príslovie, ktorého prvá časť dala názov celej knihe. Ale je to naozaj tak? Ako to, že mafisti, ktorí ,,nehrajú sami", ale naopak, v praxi dokazujú pravdivosť iného príslovia - ,,V jednote je sila"- stále vyhrávajú? A prečosa na Sicílii nemôžu ujať iné spolčovacie formy, ktoré by kladne prispeli k rozvoju demokratického života? Na tieto otázky hľadá Dolci odpoveď formou ankety medzi predstaviteľmi všetkých vrstiev a tried sicílskej spoločnosti, dospievajúc od analýzy mafizmu, jeho historických koreňov a podmienok, vďaka ktorým ešte stále prosperuje, k analýze ďalšej závažnej prekážky rozvoja na Sicílii - k analýze ťažkostí so spolčovaním. Je to kniha pre nás neobyčajne zaujímavá, ale aj výsostne aktuálna, je impulzom pri hľadaní nových ciest, vedúcich k rozvoju a plnému uplatneniu osobnosti každého jednotlivca.... celý text