Eseje o politické filosofii

Päť esejí konzervatívneho politického filozofa Lea Straussa, možno odporučiť aj ako prológ, rovnako tak aj epilóg, štúdia politickej filozofie. Prvá esej: Co je to politická filozofie? Predstavuje akési hutné, no zároveň prehľadné defilé Straussovych postojov. V ostatných prácach vlastne rozmieňa na drobné a vysvetľuje svoje postoje načrtnuté v prvej eseji. V úvode Strauss predstavuje obsah pojmu politická filozofia, pričom poukazuje na súčasné a zároveň neodôvodené „odumieranie“.

Podľa Straussa je úlohou politickej filozofie prevzatie pochodne, ktorú nám zanechal Platón a Aristoteles a rozvíjať ich ako umenie hľadania toho najlepšieho pre, čo možno najväčší počet ľudí. Naznačuje aj určitý naratív v ktorom možno politicky filozofovať. Strauss čitateľa upozorňuje, že Platónove, no najmä Aristotelove práce sú písané štýlom sviežosti a priamosti, ktorý sa v súčasnej politickej filozofii už nenachádza. Ako je možné, že Aristoteles svoje diela písal, akoby pre svojich súčasníkov a podnecoval ich k uvažovaniu nad najlepšími formami vlády. Čím to je, že jeho diela nie sú písané „akademickým“, ale voľným štýlom, akoby boli prednášané na Agore v Aténach jeho spoluobčanom?

Jedným z možných riešení je fakt, že politická filozofia musí v politickej spoločnosti existovať vo forme určitej axiomy. Nemôžeme dostatočne politicky rozhodovať, keď neprestajne nerozmýšľame nad účelom politiky a tým je všeobecné blaho. Práve zrozumiteľné rečnenie má byť nástrojom vzdelávania v politickej náuke ako aj v politickom živote.

Strauss považuje za tragédiu, že je naša súčasná politická filozofia odkázaná na nepôvodné základy. Čítame Amartya Sena, Jonasa, Habermasa, no nečítame a hlavne nerozmýšľame nad Platónom či Aristotelom, čo je podľa Straussa základná logická chyba. Podľa neho stojíme na vyvýšených, no nestabilných plošinách.

V ďalších častiach Strauss odmieta historicizmus ako chybnú teóriu spoločenského poznania. Historicizmus predstavuje vnútorne chladný a nefunkčný mechanizmus chápania spoločenských vzťahov. Historicizmus odmieta také kľúčové pojmy ako dobro, pravda, krása a pod. Tie zamieňa za historické výskyty a príčiny k nim vedúce. Takýto popis spoločenských vzťahov však neodráža skutočnosť a často ani samotnú historickú realitu.

Strauss tak trochu anti-mainstremovo považuje demokraciu za ťažký systém. Tvrdí, že starí klasici odmietali demokraciu, lebo považovali za zmysel života cnosť a nie slobodu ako my dnes. Aristokracia bola podľa nich spoločensky vhodnejším zriadením. Aj napriek tomu však vo svojich úvahách hľadali také spoločenské zriadenie, ktoré bude platné kdekoľvek na planéte, u Grékov či barbarov. Prečo však bádali, prečo sa nad takýmto zriadením zamýšľali, keď mali svoje presvedčenie a vieru v aristokraciu, či politeiu? Prečo antický filozofi odmietli demokraciu s odôvodnením, že účelom ľudského života má byť cnosť a nie sloboda bez zodpovednosti?

Ako to tvrdil Isaiah Berlin, problém slobody je problém vlčej slobody. Sloboda pre vlkov znamená smrť pre ovce. Demokracia podľa Straussa, nenašla doteraz dostatočnú ochranu pred plíživým konformizmom, ktorý sama demokracia pestuje, no ktorý je v zásade antidemokratický.

Osobitnou kapitolou v Straussových spisoch je Machiavelli. Strauss kriticky doráža na Machiaveliho východiská. Jeho pohľad je na míle vzdialený od Skinnerovej štúdie. Ako píše Strauss, Machiavelli založil svoju prácu na kritike náboženstva a morálky pričom úmyselne znižuje mravnú úroveň morálneho konania. A na viac, odsudzuje náhodu( alebo Božie zásahy) do ríše rozprávok.

Machiavelli odmieta dobro spoločnosti ako obecnú cnosť, pozná len pojmy obecného dobra. Všetka morálka nestojí na metafyzických základoch. Stojí na barbarstve, moci, sile a ukrutnosti, ktoré morálka odmieta a zvrhuje. Bez týchto základov však sama o sebe neexistuje. Machiavelli ani v jednom diele neodbieha k prirodzenosti človeka. Naopak pasuje mocichtivosť ako mostnú konštrukciu medzi dobro a zlo. Moc je morálne neutrálna a je nezrovnateľne efektívnejšia ako sláva či úcta. V tomto bode je ekonomizmus vlastne machiavelizmom v najmodernejšej podobe. Machiavelliho učenie má byť určené malému okruhu zasvätencov. Patríciom nového Ríma ako sa nazdával.

Machiavelizmus nie je masovým či všeobecným spôsobom riadenia. Je to „proroctvo nového Desatora“ a týmto prorokom nie je nikto iný ako sám Machiavelli. Ukazuje nové učenie o štáte a vladárovi. Dokonca aj samotné náboženstvo Machiavelli považuje len za akúsi nutnú súčasť občianskeho substrátu. Ak je náboženstvo praktické, má ho obec užívať. Ak nie, má ho odmietnuť. To všetko, aj keď nie priamo Strauss odmieta, ako akési politicko-filozofické rúhanie.

V kapitole Politická filosofie a dějiny sa Strauss zaoberá pozíciou historicizmu. Za najzhubnejšiu podobu historicizmus považuje: „požiadavku nadradenia otázok o povahe politických záležitostí, po povahe štátu, človeka otázkami po modernom štáte, modernej vláde, súčasnej spoločnosti, súčasnej politickej situácií, modernom človekovi, kultúre, civilizácii atď. Pretože je však náročné nahliadať, ako môžeme adekvátne hovoriť o modernom štáte, našej civilizácii a čo je povaha človeka...bez toho aby najprv vedeli čo je štát, čo je civilizácia a čo je povaha človeka...univerzálne otázky tradičnej filozofie nemôžu byť opomínané.“ Argumentuje: „Za takých okolností (prijatím historicizmu) sme nútený trvať na tom, že pred uváženým skúmaním, nemôžeme vylúčiť možnosť, že politická filozofia, ktorá vznikla pred mnohými storočiami je platnou politickou filozofiou par excellans, platnou rovnako dnes ako v dobe, keď bola prvýkrát vysvetlená....politická filozofia sa nestala zastaranou len preto, že dejinná situácia, a zvlášť politická situácia, ku ktorej vznikla, prestala existovať. Lebo každá politická situácia obsahuje prvky, ktoré sú podstatné pre všetky politické situácie.“ Ďalej konštatuje... viac na http://oprave.blogspot.com/