Dvor

Možno je táto moja knižka Dvor naozaj o niečo neveselšia ako predchádzajúce. Nemyslím, že sa treba nasilu brániť temnejším odtieňom, ak majú svoje oprávnenie; v tejto súvislosti azda platí voľne citovaný verš anglického lyrika o jari, ktorá nemôže byť ďaleko, keď prichádza zima. Rada by teda smerovala kamsi k radosti, za ktorú však (ako za všetko ostatné) je nevyhnutné platiť – a to by mohol byť jej prípad. Svet sa možno zmestí do dažďovej kvapky alebo aj do zbierky básní, ale jedna knižka – to je iba jeden uhol pohľadu a ten je, či chceme, alebo nie, subjektívne podmienený. Preto ani tieto texty, aj keby boli urobené oveľa lepšie, ako momentálne sú, nepredpokladajú, že sa s nimi stotožní každý čitateľ, ani že sa s nimi možno stotožniť v každej z tých niekoľkých polôh, ktoré azda predstavujú, ani nie vždy a vo všetkých okolnostiach. Je tu skôr namieste nádej, že slovné spojenie, riadok či niektorá z pasáží čosi pripomenú, pomôžu pomenovať, uvedomiť si. Táto účasť na uvedomení si samého seba spolu s príležitosťou na konfrontáciu osobného pocitového, citového, rozumového či fantazijného sveta so svetom iného človeka, v danom prípade neskromného autora, je peknou možnosťou, ktorú poskytuje práve lyrika. A problémom spisovateľa - ak dáme bokom zvyčajné znechutenie z toho, čo mienil predložiť užšej verejnosti, ktorá je ochotná čítať básne, v porovnaní s tým čo naozaj ponúka - je potom najmä obava z nezáujmu, teda z neprítomnosti kladného (ten je predsa len o niečo vítanejší) alebo negatívneho ohlasu. Ale tento strach sa opäť týka literatúry všeobecne, nielen tejto tenkej knižky. Lebo aj ona môže mať nejaký zmysel iba v niečích rukách. (Štefan Strážay)... celý text